Minuly tyzden som bola opat v HK. Cesta prebiehala systemom – v pondelok o desiatej vecer som opravovala testy a kolegyna mi prisla povedat, ze druhy den rano idem do JiuJiang na policiu po „nejaky papier“. A ze ak mi ho nedaju, tak hned aj pojdem do HK. Takze by som si pre istotu so sebou mala vziat jeden sveter navyse. Na co som len vyvalila oci, ze to asi bude chciet zbalit aj nieco viac ako len jeden sveter. Tak som este doopravovala testy, rychlo sa zbalila a nachystala a vstavala o tristvrte na pat, aby sme sli do JiuJiang. Samozrejme mi papier nedali, tak mi hned na poobedie kupili vlakovy listok do Shenzhen (to je mesto v Mainland of China, hned za hranicami s HK). Riaditelova manzelka mi dala nejake papiere, ze s tym mam poziadat o pracovne viza. Este som musela cez niekolko osob vybavovat (kedze ona po anglicky takmer vobec nehovori, tak sme stale niekomu volali), aby mi skola dala peniaze na celu cestu. Ich otazka bola „a kolko mas ty svojich peniazi?“ Mala som asi 1200 RMB, tak tvrdili, ze to mi bude urcite stacit, ved len na dva dni idem a tak. Radsej som im nepovedala, ze HK nie je Wuning, mala cinska dedinka a kedze oni nikdy v zivote neboli mimo svojej provincie asi nepochopia, ze HK je ako jedno z najdrahsich miest sveta trochu o niecom inom. Tak som len povedala, ze chcem byt pripravena, keby sa vyskytli problemy. Vyskytli.
Anyway, este pred odchodom som rychlo pisala kamaratovi, ci mi odporuci nejaky hostel, kedze som sa na net nedostala a nevedela som, kde by som mohla spat a ten mi nastastie rychlo bookol jeden hostel. Inak by som bola bezdomovec, teraz su v Cine blizko HK Asian Games a niektore casti su v HK, takze je Hong Kong este preplnenejsi ako zvycajne. Po prichode som sa prebrodila cez vsetky mozne kontroly az do HK, nasla svoj hostel (ma 4 bloky, kazdy blok tak 15 poschodi a na kazdom poschodi niekolko guesthouses, takze dooost velky), prebila sa cez vsetkych Indov (a citila sa ako v Londyne – jazdi sa nalavo, vsade Starbucks a Indov viac ako domacich) a sla na recepciu. Ind na recepcii ma ale nemal v zazname, ze som zaregistrovana. To bola komunikacia, snazila som sa mu vysvetlit, ako som si rezervovala izbu, on stale „ja rozumiem, ja rozumiem“ – zjavne nerozumel. Nakoniec mi povedal, ze sa mam vratit o hodinu a pol, ze to tam bude sef a on mozno bude vediet. Takze po vyse dni bez sprchy (v utorok vybavovanie od rana na policii, potom cesta vlakom 14 hodin, dalsie 2 hodiny do hostela) som sa aspon vybrala zhanat Starbucks. Naozaj to chcelo kavu. Chvilu som hladala a videla Europana s poharom, takze samozrejme – „prepacte, ale mohli by ste mi povedat, kde sa nachadza Starbucks?“ No, ako typicky turista som obcas.
Ked som sa vratila do hostela, sef uz o mne vedel (nastastie), ale povedal, ze izba bude az o dalsiu hodinu a pol. Takze som svoju sprchu vzdala a sla rovno na urad podat ziadost o viza. Dosla som k pultiku a podala vsetky papiere, co mi dali a pani sa ma pytala „kde mate working visa a visa notice?“ moja odpoved – „kde mam co?“ Vysvitlo, ze skola bola taka sikovna, ze ma rychlo posadila na vlak, ale ani sa neobtazovala skontrolovat, ake vlastne dokumenty presne potrebujem. Takze o pracovne viza som nepoziadala, vratila sa do hostelu, dala si sprchu a napisala skole SMS, co sa stalo. Ich odpoved – „to je zle“. Hmmm, to to ani zdaleka nevystihovalo. Vecer mi este z Pekingu pisali, ze mam poziadat o turisticke viza zase, aby som sa mohla vratit do Ciny a poziadat o chybyjuce dokumenty. Tak druhy den rano som sla na recepciu sa spytat, ci mozem ostat este jednu nocm vraj sa mam spytat o 11tej sefa (do 11:30 som sa mala odubytovat). Tak som sla na urad opytat sa, co presne potrebujem na turisticke viza, cakala vyse hodinu, kym sa im zachcelo otvorit okienko s informaciami, poziadala rychlo o viza a bezala naspat do hostela. Vsetko obsadene, ale slubil mi, ze sa mozem odubytovat az o 12tej a poradil, v ktorom bloku by este mohli mat volnu izbu. Tak som v jednom bloku behala po schodoch po vsetkych poschodiach a pytala sa, ci maju jednu volnu izbu – nemali. Az v poslednom moznom mali poslednu izbu (poslednu izbu v HK pod 200 eur na noc tipujem, podla toho, co som pocula druhy den na urade od dalsich, co dosli do HK bez zajednania izby).
Druhy den som este sla pre viza a potom uz zase do Shenzhen, kupila si listok na vlak naspat a nadavala na Cinu (cestovat 30 hodin kvoli nicomu nie je taka zabava). A pocas cakania som sa rozhodla najst McDonald. Hladam, hladam, nevidim, az pocujem niekoho hovorit po anglicky s prizvukom do telefonu. Podla tonu hlasu mi bolo jasne – chalan v mojom veku, urcite v Cine tiez nejako z podobneho dovodu ako ja a v podobnej situacii. Znel totiz presne ako ked sa snazite hovorit kludne, aj ked mate potrebu cloveku na druhej strane vynadat do nezodpovedneho neschopneho... A stale vravel nieco ako „chapem, ale v skutocnosti sa stalo toto...“ Urcite bol presne v rovnakej situacii, chapala som ten vyraz velmi dobre. A hlavne drzal v ruke McDonald pohar. Tak som ho nenapadne stopovala, kym polozi telefon a potom odchytila – „prepac, mozem mat jednu hlupu zapadniarsku otazku? Kde si nasiel McDonald?“ Odpoved – „to vobec nie je hlupa otazka, uplne to chapem“. Takto si my zapadniari tu v Cine zijeme a pomahame J
Este jedna perla z HK zivota. Na rozdiel od Mainland Cinanov (aspon podla HK obyvatelov) su ludia v HK velmi efektivni. Vrchol praktickeho vyuzivania casu su zeny, co sa davaju make-up v metre. Cesta metrom moze byt dlha, niekedy az hodinu, hodinu a pol, tak preco nie. Aj u nas vidiet, ako si neikto nanesie ruz alebo lesk pocas cesty autobusom. Ale ked si predstavite preplnene metro, stojacu zenu opierajucu sa o stenu vagonu ako vytahuje podkladovy make-up, nanasa ho, potom tiene, potom ceruzku na oci (doteraz sa cudujem, ako si ich dokazala nevypichnut pritom, ako to v metre obcas hadze), licka, ruz... Ale ked vytiahla umele riasy a lep na ne, to uz ma dostalo. Prosim pekne, v prepchanom metre si dokazala lepit umele riasy, potom est edat na ne maskaru. No klobuk dole – ja rano mam problemy trafit do dveri a nie nie toto. Takze ako vravim – efektivne usetreny cas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára