V prvom rade sa ospravedlnujem za tak dlhu pauzu od posledneho prispevku. Ale v poslednych troch tyzdnoch sa mi skomplikovala situacia na stazi tak, ze som naozaj nebola v nalade nieco pisat. V kratkosti – objavili sa nejake zalezitosti spojene s vizami a musela som narychlo odist z Haimenu (provincia JiangSu) do HongKongu, lebo mi koncili viza a odmietli mi ich predlzit.
Este nez som si ale zbalila svoj kufor a odletela do HK, som mala moznost zazit „Pol-jesenny festival“. Je to sviatok, kedy sa ludia stretnu na spolocnej veceri alebo obede a jedia (ako inak). Je sa vsak aj typicky „moon cake“, co je zvacsa gulaty kolacik s roznymi naplnami. Tvarom ma pripominat mesiac, ktory je centralnou sucastou sviatku. Mid-Autumn Festival sa totiz kona pocas splnu, kedy je mesiac gulaty, ludia ho vecer pozoruju a myslia na svojich blizkych, ktori su daleko. Ti podla tradicie robia to iste, cize mesiac je akymsi prostrednikom medzi rodinami a priatelmi, co nie su spolu.
Ja som sviatok prezila s pomerne slusnou opicou, kedze den predtym sa vyrojili dalsie problemy a som si povedala, ze uz to chce fakt nieco tuhe. Problem je, ze ked Cinania piju, nehybu sa, len sedia. Takze po X poharikoch ryzoveho vina som bola dost slusne pripita (tolko o tom byt kulturnym ambasadorom). A druhy den som mala celkom slusnu bolest hlavy. Ano, je to trapne, ze Slovenka sa necha opit malymi Cinanmi, ale oni chlastaju snad viac ako Rusi. Anyway, nasla som ten den aj pekny park dost blizko mojho bytu, tak som bola rada – v style cinskej zahrady. Obed som stravila v rodine kuchara, co sa staral o moje jedlo a zabavu J To bolo fajn. Na veceru som sla s riaditelom s jeho rodinou, to bolo o poznanie nudnejsie, ale co uz.
Anyway, kedze som potrebovala poziadat o nove viza, musela som opustit krajinu a najjednoduchsie bolo ist do HongKongu. Kulturne vysvetlenie – Cinania radi robia veci v hodine dvanastej (lepsie povedane 10 minut po dvanastej). Napriklad, vedeli nejaky znami, ze potrebujem pomoct najste niekoho v HK, u koho by som mohla ostat (a usetrit tak) tri dni dopredu, ale zacali pisat emaily do HK vecer o siedmej, co bolo asi 10 hodin predtym, nez som mala odist. Krasa. Ale nakoniec sa nasla jedna ochotna osobka (LCP AIESEC Lingnan), co ma nechala prespat u nej na izbe.
Tak som odletela. Teda, najskor bolo potrebne prejst trampotami na letisku – totiz, sikovna Cinanka nevedela najst Slovensku republiku v databaze. Stala som v rade a podavala som jej pas a uz som hned videla jej vyraz – akoze „co to je?“ Kedze do HK ako clenovia EU nepotrebujeme viza, tak by to malo byt jednoduche. Ale jej trvalo takmer stvrt hodinu, kym to zistila, som sa bala, ze zmeskam lietadlo (kedze rada na check-in zabrala 1,5 hodiny). Som sa jej snazila vysvetlit, ze Slovensko naozaj EXISTUJE (!), uz som bola dost vytocena, po vsetkej smole, co som mala v predchadzajucich dnoch. Pri vedlajsom pulte boli dvaja Briti, celkom mali zabavu, ked som znacne dorazne vysvetlovala, ze ako Slovenka nepotrebujem viza takmer nikam okrem Azie. Nakoniec sme zistili, v com bol problem. Nevedela opisat „Slovenska republika“ spravne. Spravila preklep a trvalo jej 15 minut to zistit. Potom som sa konecne vydala k lietadlu. Po ceste som stretla tych dvoch Britov hladajuc nejaku kavu pred vstupom do lietadla (ja som vstavala o 3:30 rano, tak som mala podobne chute), ale evidentne boli turisti, kedze nevedeli, ze v Cine sa dobra kava hlada tazko. Tak sme nastupili do lietadla (sedeli sme takmer vedla seba, bola som cez ulicku – ma to zmysel, ze to vysvetlujem). V HK na letisku som presla zdravotnou kontrolou (maju termosenzory a sleduju, kto ma zvysenu teplotu. A tiez dalsou kontolou pasu (vdakabohu za HK, tu uz ziadne problemy nemali). Hned ako som si vyzdvohla batozinu, som zamierila do Starbucksu a objednala si „najvacsiu kavu aku mate – a vela kofeinu“. Za chrbtom sa zacali smiat „moji“ dvaja Briti. Evidentne sme mali rovnake zmyslanie. HK – vacsina ludi aspon cekne po anglicky. Jupiiiii! To bol oddych.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára