Takze som na letisku. Kedze som vtedy este nevedela, ze budem moct u niekoho spat, tak som pisala do Pekingu, nech mi poslu nejake info, kam mam ist. Povedali, ze sa mam dostat do Lingnan univerzity a tam cakat (toto je cinska predstava konkretnej informacie). Na letisku samozrejme nevedeli, kde je Lingnan univerzita. Po dvoch hodinach na letisku som konecne zistila, kam sa mam dopracovat. Tak som sa vydala na cestu (bus – metro – bus). Hned ako sme opustili letisko, som sa zamilovala do HK. Je to uzasne mesto, letisko je hned pri mori, z druhej strany su kopce, ostrovceky su prepojene peknymi mostami, uzasne pozorovat prirodu naokolo. A vela mrakodrapov, ja mam rada modernu architekturu.
Nakoniec som sa aj so svojimi 30 kilami batoziny dotrepala do Lingnan univerzity. Vysla som si po schodoch a nasla straznika-informatora. Kedze mi medzitym dosla SMS, ze mam ist do kniznice a pockat tam na dievca, u ktoreho som mala spat (bol obed a ona mala prist o polnoci), tak som sa pytala, ci je mozne si odlozit niekde aspon kufor, kym budem na nu cakat. Nie! Samozrejme, ako inak. Tak druha samozrejma otazka – ma AIESEC Lignan kancelariu v kempuse. Bola zabava vysvetlovat, co je AIESEC. Nevedel straznik. Ale asi mal tragicky vyraz z mojej anglictiny (a ja z cestovania a problemov), lebo sa pri nas pristavil jeden chalan a ponukol sa, ze pomoze). Byvaly student, poznal AIESEC – a ze kancelariu tu nemaju. A tiez - vraj pokial nemam preukaz, tak ma do kniznice nepustia. Jupi! Tak mi aspon pomohol vybavit, ze som si mohla nechat veci u straznikov v ich miestnosti. A aspon som s nim zabila trochu casu, ukazal mi univerzitu, vysvetlil zaujimave veci o skole a HK, ukazal supermarket v blizkosti a McDonald. Myslim, ze ma lutoval, lebo som mu vysvetlila, co vsetko sa mi podarilo zazit nemileho v poslednych dnoch J Ale bolo mile najst konecne niekoho, kto hovori po anglicky (to sa v Mainland of China tak lahko nestane).
Nakoniec som zabila aspon 2 hodiny s Ericom (jeho meno) a potom uz som sa musela potulovat len dalsie 2 hodiny po supermarkete a dalsich 8 po kempuse. Prisaham, ze za celu tu dobu som presla asi tak 100-krat cely kempus dookola. Poznam ho lepsie ako tamojsi studenti. Problem nastal vecer, ked zacali utocit komari naplno. Neskutocne vela ich je v HK, hlavne pri univerzite, kedze tam je vsade voda (maju jazierko, potocik, bazen...). Nasla som si ale taky roh, kde neboli, tak som sa tam 4 hodiny schovavala a striekala kazdu chvilu okolo seba repelent, ktory som si kupila. Tak ma nasla o polnoci aj Cathy, u ktorej som mala spat. Bola som u nej na intraku. Maju dobry princip, kedze hned oproti vchodu su schody a pokial nejdete vytahom, tak nemusite ist okolo straznika. Tak som nahodila nevinny vyraz akoze „ja som hongkongska studentka“ a trielila rovno po schodoch. Jednoduche (maju vela zahranicnych studentov, tak som nebola az taka napadna), u nas na intraku si pamatam, ako niektori liezli po stene a sme ich museli vytahovat cez kuchynku, ked sme chceli niekoho nechat nacierno prespat.
Tak som stravila na intraku 5 dni, prijemne zaspominania na studentske casy (ako keby boli take davne). Dokonca som sla aj na jednu hodinu, bola som zvedava. Bola strasne nudna – tiez spomienka na nasu skolu. O viza som sla poziadat az v utorok (zabila som tam asi 4 hodiny – zase problemy, ale vyriesili sme) a pre ne v stredu (30 minut), zvysok casu som mala pre seba. Tak som bola vsade, kde som mohla ist. Videla som obchodaky v Kowloone (nenakupovala, su drahe), Muzeum HK historie, Vedecke muzeum. Dalsi den som sla pozriet The Peak. To je kopec nad HK, je z neho prekrasny vyhlad na cele mesto, krasa, kuknite fotky na Picase (tie sa mi podarilo uploadnut len vdaka tomu, ze v HK nie je blokovana ako v Mainland). Odtial som sla naspat do skoly, kde som sa stretla s jednou Slovenkou (zo Zvolena). Je clenkou tamojsieho AIESEC, fajn nahoda, ze? Dalsi den som po vyzdvihnuti viz sla pozriet sochu Buddhu, je vraj najvacsia vonkajsia bronzova socha sediaceho Buddhu na svete. Je to na kraji HK, ide sa tam lanovkou (25 minutova cesta). Kedze som si povedala, ze uz mam jedno, ci zaplatim 11 Eur alebo 15 Eur, tak som si radsej priplatila a sla kabinou s presklennym dnom (aspon som usetrila tak pol hodku cakania v rade). Cestou ku kabine – koho nevidim? Britov! Po spolocnom check-ine, sedadlach vedla seba v lietadle, kave naraz, teraz som ich stretla prave v jeden den, ked sa nahodou rozhodnem ist pozriet Buddhu, v rovnakom case cakat na lanovku. Tak uz som sa aspon pytala, co robia v Mainland. Jeden z nich robi v Shanghai, co je 2 hodky od Haimenu. Tak sme uz skonstatovali, ze svet je naozaj maly. Ak pojdem do Shanghaia, tak som si ista, ze ich zase uvidim.
Na ceste lanovkou som bola v kabine s dvoma palestinskymi bratmi, postarsi pani, scestovani. Jeden z nich bol kedysi v Bratislave, mila nahoda. Na kopci som videla sochu a tamojsi klastor. V starbuckse (kava bola moj najvacsi vydavok v HK) som stretla manazera WWF. Ma na starosti celu jednu cast HK, tak celkom boss. Mam vizitku, vraj sa mam ozvat, keby som sa nahodou zase „objavila“ v HK. Ze by mi ukazal tamojsiu prirodu, ktoru ma na zodpovednosti. A po ceste lanovkou naspat som stretla Australcanku, co je v organizacnom time Asian Games (to je ako azijska Olympiada) – teraz by ste mali reagovat Wau (aspon Cinania tak reagovali, evodentne to tu beru vazne). Aj ma pozvala na ne, ale nebudem mat dovolenku. Anyway, ako som zistila, aj ona ma podobne issues s vizami ako ja, asi je to tu bezne. Ale co chcem povedat, v HK som stretla kopec milych ludi, stale sa mi niekto prihovaral (aj v kempuse, tam som musela casto upravovat pravdu, co tam vlastne robim, kedze som tam spala nacierno) J Super. Ak budete mat cestu do Azie, HK je povinna jazda.
Posledny vecer v HK som sla von, pozriet este nocny HK. Bola to dokonala demonstracia, ako pritahujem smolu na azijskom kontinente. Takze, s Ericom som sa mala stretnut pri stanici metra. Akonahle som vysla z metra, uvidela som, ze leje ako z konve. Samozrejme, jediny krat, co som bola v HongKongu bez dazdnika a ono zacne liat. Ked dosiel Eric (tiez bez dazdnika), tak som mu vysvetlila, ze to leje len kvoli mne – vtedy este nechcel verit. Skratene – sli sme sa najest. Ked sme vysli z restauracie, neprsalo. Povedala som „daj tomu minutu“ – do 30 sekund zacalo liat. Sli sme do baru. Vysli sme – neprsalo – do minuty ale uz zase kydalo. Sli sme na trajekt – ked sme sa dostali do vnutra (kryty trajekt) – prestalo prsat. Vysla som z trajektu, do 10 minut uz zase prsalo (prave ked som si kupila zmrzlinu). Chcela som si po zmrzline oplachnut ruky vo fontane – priblizila som sa k nej na jeden meter – prestala fungovat. To uz aj Eric priznal, ze je toho moc. Skratka – tento kontinent ma zjavne nieco proti mne. Ale musim uznat, ze vtedy uz som sa len smiala, asi si zvykam na to vsetko. Druhy den som odlietala do Pekingu (spat do Mainland of China), konecne nemal nikto nic proti mojmu pasu, asi prvykrat. Peking v dalsej casti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára