Takze po dalsej ceste lietadlom (tentokrat sme mali aj tai-chi cvicenie, na rozhybanie svalstva po lete – celkom zabava to sledovat) som sa opat ocitla v Pekingu. Tentokrat som byvala v inom „hoteli“ ako minule, podstatne nechutnejsom, musim podotknut. V prvom rade, mala som izbu bez okien, pod zemou. Samozrejme ten blbec z firmy zajednal to najlacnejsie, co sa dalo, pretoze jednu noc mi mal preplatit on. Problem bol ale skor (opat) so zachodom. Bola spolocna umyvarka a zachody, maju taky podivny princip, ze samotny zachod je rozdeleny na dve casti – tam kde ide „tekuty odpad“ a kde ide „tuhy odpad“ (aby som nebola moc nechutna). Kedze sa nesplachuje, tuhy odpad sa asi pravidelne cisty ako zumpa, neviem; a po malej potrebe si mal kazdy vziat hrncek, co bol vedla zachoda, nabrat vodu v umyvadle a „splachnut“. Toaletny papier sa hadze do kosa (to je bezne aj inde). Evidentne ale nesplachovali vsetci a tiez cistit by sa mohli zachody castejsie, pretoze to nevonalo prave vabne. Takze ked som sa sprchovala, snazila som sa prilis nedychat. A zuby som si cistila radsej na chodbe. To ma ale motivovalo, aby som minimum casu travila na hoteli a aspon som sa trosku mohla poflakovat po Pekingu, aj ked vela casu som nemala.
Prvy den som prisla na hotel az vecer, to som sa len oplachla, vymenila veci a sla rovno na veceru – na letisko ma prisla vyzdvihnut LCP, tak ma rovno vzala na veceru, co mali s EB a dvomi dalsimi stazistami. Potom som ukecala par ludi, aby sme sli von bavit sa (niektorych som musela doslova za sebou tahat, priznavam – este ze su Cinania taki mali a lahki). Tak sme sli do baru. Ale frflala som celkom, lebo ked sme menili bar, tak zdrhli takmer vsetci – ze nasledujuci den mali povinnosti. To u nas, ked sa ide von so stazistami, tak to stoji za to (ze Maji). Ostala som len ja, Tristan - stazista z Nemecka a Frank - (ako povedala sucasna LCP Sophia) exexexex...LCP (az tolko ex byt ale nemohol). Ten skonstatoval, ze je „sklamany zo svojho LC“ J V nasledujucom bare bola dost zabava, aj ked plno ludi. Co bol trochu problem, ked sme sa oddelili niekedy. Teda, ono to nebol problem, ked som sa stratila ja – celkom lahko ma bolo vidiet – alebo Tristan – vysokeho blondaveho Nemca medzi Cinanmi takisto lahko najdes. Ale ked sa stratil Frank, trvalo nam dobru polhodku ho vypatrat. Ako sme skonstatovali s Tristanom, ono vsetci Cinania vyzeraju hlavne odzadu rovnako – kratke cierne rovne vlasy, priblizne rovnaky vzrast. Tak hladaj. Ale nasli sme sa. Inak, v Pekingu hrali v baroch celkom fajn, len Justin Bieber ako tanecna vypalovacka ma fakt dost zaskocil. No co uz, Cina.
Tristan mal celkom zazitok v bare, ked sme boli vonku, tak skonstatoval s tragickym vyrazom na tvari: „Prave mi niekto povedal, ze som sexi. A bol to chlap!“ Mna to neprekvapilo (vsimla som si danu osobu v bare, bolo to ocividne), ale aj s Frankom nas to poriadne pobavilo. Ako sme skonstatovali druhy den (spolu s dalsou stazistkou Olgou – Ukrajina), ked mal iny uces, dovodom bol urcite jeho gel, co mal vo svojich polodlhych vlasoch. Vsetci sme sa zhodli, ze mu to dodalo taky look. Takze sme mu zatrhli pouzivat „gay-gel“ (ako sme to nazvali), pokial sa chce vyhnut podobnej pozornosti. A propos, Olga. Bolo mile stretnut susedku. A je super, po roznych konferenciach, kde som stretla Ukrajinky a vsetky boli „velmi jednoduche“ (to nie je predsudok, to asi len ja som mala take stastie), musim povedat, ze Olga bola ina. Druhy vecer sme spolu sli kupovat knihy do cudzojazycneho knihkupectva (z trucu som nic nekupila, kedze nemala Richarda Bacha!) a cely vecer sa nam stavali uplne rovnake veci a mysleli sme na to iste, tak sme skonstatovali, ze sme ako stratene dvojicky – ako su tie trapne filmy, kde sa po rokoch stretnu a tak. Az na to, ze ona je dlhovlasa modrooka blondyna, ale Cinanom je to asi aj tak jedno. Napriklad ma nechal ist straznik bez slova k nej na ubytovnu, myslime si, ze si ma splietol s jej blondatou kolegynou – Europanka ako Europanka. Inak, boli sme spolu na jednej znamej ulici, kde je bocna ulicka znama kvoli tomu, ze tam predavaju veci ako skorpionov a tak, ktore si mozete kupit ako pochutku. Vraj tam ten majitel aj predvadza ako ich jest, ale nesli sme tam, bo tam bolo strasne vela ludi v rade, tlacenka. Olga si sice oddychla, ale ja sa tam musim niekedy vratit – skorpiony MUSIM ochutnat. To bude chciet zdokumentovat, nebojde.
Este ten vecer sme stihli pozriet nejake podniky, aj ked bolo dost nudne. Ked sme sa s Tristanom a Olgou cudovali, kde su vsetci, Frank odpovedal – je sobota vecer. Na co my Europania – ved prave, ved je sobota vecer. Nudny narod, piju len jeden den po sebe? Jediny podnik, kde niekto bol, bol podnik pre cudzincov (aspon tam boli prevazne len cudzinci). Anyway, potom, co sme poslali Olgu taxikom k nej na ubytovnu, som s chalanmi vzala druhy (mali sme spolocnu trasu), ze boli chudaci unaveni, pfff! Tak ci tak, asi tak po 20 metroch v taxiku chalani jednohlasne zakricali meno jedneho podniku, co zbadali. Vraj je to znama siet nocnych podnikov. Takze sme hned na najblizsej krizovatke stopli taxik a sli to apson kuknut. Spolu s nami zastal pred klubom aj dvojposchodovy autobus, z ktoreho vystupovali pary znacne vyobliekanych ludi (tipujeme, ze nejaky bohaty Rus asi mal sukromnu party). Kedze isli hned pred nami, tak sme sa v pohode s Tristanom dostali spolu s nimi zadarmo do klubu (hoci netusim, ako si nas mohli popliest s nimi, obaja v rifliach). V nutri boli schody do sukromneho salonika, nestrazene, tak sme vazne uvazovali, ze sa votrieme na sukromnu party (Tristan navrhoval, ze budeme tvrdit, ze sme europske rock-stars, v tych dnoch bol rockovy festival v Pekingu). Ale prave, ked sme to chceli skusit, sme si uvedomili, ze nam chyba jeden kus – Frank asi nevyzeral ako bohaty Rus, tak ho nepustili. Tak sme len preleteli a kukli bar a odisli aj my. Musim povedat, ze zjavne boli v nutri sami bohaci, ale inak nuda, nuda. Mozno nabuduce najdeme zase nejaku exkluzivnu party, ale tentokrat zabavnejsiu.
Posledny den som este stihla nakupovat na cinskej trznici – a ze ta je vacsia ako trznica v Blave. Chcela som nejake tricka, to som dufala, ze sa podari kupit aj na mna. No, bola to vyzva. Uprimne, obcas som nevedela, ci je dany stanok ochod s detskym oblecenim alebo normalnymi velkostami. Nasla som nakoniec jedno tricko. A to sme boli v dvoch budovach. Rozmyslala som aj nad taskou, ale evidentne mi davali vyssiu cenu len za to, ze nie som Cinanka – neznasam to, tak som radsej nekupila nic. Miestny predsudok – si Europan, tak musis byt bohaty! Stve ma to. A rovnako – okrem toho jedneho tricka, co som si kupila, bolo vsetko kopia znamych znaciek. Ale tym myslim – uplne vsetko. Nevadi mi kupit si lacne veci, ale nemam rada, ked z evidentnych plagiatov krici „Vuitton“, „MNG“, „Clavin Klein“ a tak. Jeden predavac sa ma pokusal presvedcit, ze dany tovar bol original Klein, no to isto.
Este som mala ostat jednu noc navyse v Pekingu, ale blbec z firmy mi volal, ze o dve hodiny po mna pride a ze pojdem na vlak (a to som bola na inej strane Pekingu vtedy, jupi). Ozaj, pisala som, ze mi zmenili skolu? Vraj kvoli tomu, ze tato nova sa vie lepsie postarat o moje viza (alebo len zaplatila viac – Mr.MF, ako ho volam s Nathanielom, je totiz strasne na prachy). Kazdopadne, tak som bola opat premiestnena. Momentalne do JiangXi, mesto JiuJiang, county Wuning (ono Wuning je asi 2,5 hodiny autom od JiuJiangu, ale vraj je to stale sucast mesta – no, Cina). Wuning to be continued.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára