Spletita cesta z Ciny a spoznavanie shanghajskych letisiek

Opat sa ozyvam s dostatocnym oneskorenim – ale ma to tu vyhodu, ze s nemozem prilis rozpisovat, lebo som na mnoho veci uz zabudla. Koniec januara patril mojej snahe dostat sa z Ciny. To zase bola story. Blizil sa cinsky novy rok, zacali uz prazdniny, cela Cina sa zacala dat do pohybu a pomedzi to ja – osamely Europan – cestujem hore-dole. Po skonceni svojej prace v skole som to mala mat jednoduche – vo stvrtok doobedu nasadnut na taxik-auto, ktore by ma za 130 jenov prepravilo z mojej Sleepy Hollow do Nanchangu priamo na letisko, odkial som mala odletiet do Shanghai na par dni a v pondelok vecer letiet na Taiwan. Teoria fajn. Ale ta prax...

V utorok/stredu zacalo jemne snezit – taky poprasok, roztopil sa, nez sa dotkol zeme. Samozrejme, ze vsetci sa tvarili, ako strasne snezi. Ja som sa zatial balila a vzdy, ked zase vypadla elektrina alebo voda, tak som sa tesila, ze uz odchadzam. Vo stvrtok som sa zobudila na to, ze mi je zima – nesla elektrina, tym padom ani kurenie. Tak som sa zbalila, dostala svoj kufor zo stvrteho poschodia (28kg len kufor, este som mala ruksacik a kabelku) a preniesla celym arealom skoly az k brane, kde som mala cakat na auto. Kufor sa nedal tahat, kedze Cinania zjavne nepoculi o odhrnani. Po ceste som videla riaditela – ked ma uvidel, rychlo sa schoval do garaze, aby mi asi nemusel pomoct s kufrom – tak toto ma byt byvaly vojak? Kura to je! Ale tak som si pomyslela svoje a vliekla sa dalej. Este som sa rozlucila s kolegami, ktori sa na mna zacali siroko usmievat, ze snezi, takze asi nikam nepojdem a zacali sa smiat (blby cinsky zvyk). Vtedy som tomu este neverila, ze 2 centimetriky snehu mozu KOMPLETNE odstavit dopravu. Mozu – auto neprichadzalo. Po hodine som volala kolegyni, co sa deje a ona, ze volali, ze nepridu, lebo ze snezi. Tak som chcela, nech ma rychlo niekto hodi na autobusovu stanicu v dedine, ze chytim bus. Ani tie nesli. A navyse skolsky sofer povedal, ze nepojde uatom tych 5 minut cez mesto, lebo je to nebezpecne. A vraj ze sa na letisko nedostanem. No to som uz vazne chytila zachvat. Zacala som kricat, nech mi nieco zozenu, ze radsej umriem na ceste pri pokuse dostat sa odtial ako tam ostat este jeden den (to som myslela vazne).

Zistili sme, ze akakolvek cesta z Ospalej diery bola uzavreta. To som sa uz vazne bala, lebo ak by som nestihla lietadlo do Shaghai, tak som nevedela, ci sa mi este podari najst hocijaky spoj, ktory by ma tam do pondelka dopravil. To viete – pocas cinskeho noveho roku prebieha najvacsia migracia ludi na svete. Tak som cele dooebedie sedela v zime bez elektriny v kancelarii a nadavala a bola zufala, snazila sa najst cestu. Nastastie lietadla boli tiez omeskane kvoli letu minule dni, tak som volala s kamaratkou, nech to kontroluje. Na letisko sme sa nemohli dovolat, aby mi zmenili let alebo dali info. Po obede sa ma spytali, vraj sa cesta uvolnila pre osobne auta (policajti rucne odhadzovali sneh niekolko hodin), ze ci chcem risknut taxik. Nakoniec som to riskla – vedela som, ze asi nestiham, ale ak by aj nebol zmeskany let a nestihla som ho, radsej budem cakat na letisku. Tak som sla – 800 jenov cesta (asi tak 90 euro). Cesta sla pomaly, vsade v horach odstavene nakladiaky, co to nevytiahli do kopca (co sa tam trepu, ked museli vediet, ze to nezvladnu). Pocas cesty mi volala kamaratka, ked som jej povedala sumu, tak chcela hovorit s taxikarom, ze to nie je normalne. Nedalo sazjednat, ale aj tak zacala rozhovor „moj otec je dopravny policajt v JiuJiang“, po com sofer napadne zrychlil a sprijemnil chovanie. Na letisko som dobehla presne vo chvili, ked malo startovat moje lietadlo. Dobehla som k check-inu a zadychcana sa pytala: „Prosim, prosim, povedzte mi, ze moje lietadlo meska.“ Cumeli na mna prekvapene, tak som im dala cislo letu. Oni, ze som neskoro, ze lietadlo meska. Tak to som z toho bola jelen – dosla som neskoro alebo lietadlo meska? Tak zavolali slecnu, co zvladala lepsiu anglictinu, ja som trpla a som im vravela, ze sa cely den snazim dostat na letisko. Nakoniec sme zistili, ze predsalen lietadlo meskalo. A ked som sa spytala, ci sa mozem dat na check-in, oni ze jasne. To som sa na slecnu vrhla a vyobjimala ju. Pri chcek-ine mi zistili 8kg nadvahu, ale poplatok bol smiesny, tak som radsej chcela zaplatit. S ustrizkom som sla k chlapikovi pri vedlajsom pulte (co pocul celu moju story) a on len kukol na mna a ze je to v poriadku J Tak som sa cela stastna dopravila cez kontrolu a cakala. A cakala. A cakala...

Let mal byt 17:20. Odleteli sme o polnoci. Hups. V Shanghai som mala byvat u Rasta, tak som mu celu dobu pisala, ze neviem, kedy priletim. Bol zlaty, nestazoval sa, aj ked druhy den mal nabity (a chory bol jak pes). Na letisku som zatial stretla dvoch Talianov a Americana, tak sme rozoberali cinsku dopravu. Po prilete som sa chcela dopravit k Rastovi, co byva na druhej strane mesta. Ziadna doprava okrem taxika sa o pol druhej rano nekona. Tak som naskocila do jedneho a volam, nech da soferovi instrukcie. Problem – sofer netusi ani najznamejsie ulice v okoli. Tak sa snazime dohovorit s asistencnou sluzbou, ktoru sofer zavolal. Pytaju sa, kde chcem ist. Vravim, ze netusim. Tak volame zase Rastovi, ten medzitym siel k straznikom, aby oni navigovali. Sofer stale netusi. Tak ho naviguje, nech ma vyhodi v centre mesta, kde by mali byt dalsie taxiky a nech si tam najdem nejakeho normalneho. Sofer sa ale nevzdava, ze to skusi. Ako Rasto skonstatoval: „A to som myslel, ze to bude ticha navsteva. Tak teraz uz sotva.“ Vysvetlenie – ked cestujete v Cine, musite sa vzdy pri zmene miesta ist zaregistrovat na policajnu stanicu (pokial nebyyvate v hoteli, ktori to urobi za vas). Pocas Olympiadi a Expa vraj casto kontrolovali, nastastie teraz nedosli, to by bola pokuta. Pobyt v Shanghai bol kratky, ale super. Pacilo sa mi mesto. Ale ten som uz zdokumentovala na Picase. Tak prejdem k tomu, ako som sa dostavala zo Shanghai.

No blbo som sa dostavala zo Shanghai. V pondelok rano som sa pekne vyspala, dobalila a s dostatocnym predstihom sla na letisko. Trochu ma len zdrzali straznici v metre, chceli mi zrontgnenovat kufor a dlho im trvalo zistit, co bolo uplne jasne na prvy pohlad – ze moj kufor na ten pas nedostanu. Ale tak, casu dost. Konecne som sa dostala na letisko a hladam check-in. A nenachadzam. Ups. Opatovna kontrola letenky. Podivny nazov letiska – volam Rastovi.“ Rasto, je Hong Qiao ine letisko ako Pudong?“  „Je.“  „Do riti!“ (teda, povedala som nieco ine, ale nebudeme az taki vulgarni). Mne sa podarilo dostat na ine letisko na uplne inej strane mesta. A to sa ma Rasto pytal, odkial cestujem, mne to nedoslo, ze to znamena, z esu tam dve letiska. A s kamaratkou, comi kupovala letenku, sme sa uplne poplietli navzajom, obe sme boli v tom, ze je to Pudong. Skratka – konina na entu. Tak volam, ci to stiham za hodinu a pol na to druhe – vraj asi nie, ale mam skusit. Opat som naskocila do taxiku a nech sviha. Pocas toho volam s Rastom a jeho kolegami, co som cez vikend stretla, cela kancelaria mi pomahala. Vravia taxikarovi, nech ma vyhodia pri metra, ze pocas spicky to je rychlejsie. Tak cvakam dalsie zbytocne peniaze a bezim cez metro. Straznik na mna krici, ze chce kontrolovat kufor, tak sa snazim vysvetlit, ze sa ponahlam, tak ma necha. Ale ked chcem pomoct cez zabrany s nim, co je ich praca, tak len sa na mna pozrie pohrdavo a nieco zamrmle. Tak som ho len poslala po slovensky niekam, mily pan vedla mna mi pomohol a bezim dalej. Pocas cesty metrom vola kamaratka predajcovi leteniek, co robit. Oni sa nemozu dovolat leteckej spolocnosti, ani ja na letisko. Tak zmeskavam let. A to dost. Ale mala som stastie, ze letenka bola za plnu cenu, nie zlavnena. To znamenalo, ze spolocnost ma len presunula na dalsi den na ten isty let. a nakoniec som ani platit nemusela, to mi odlahlo. A letisku som si to uz len sla potvrdit – nevedeli nic. Ale tak som sa vratila naspat na noc k Rastovi, tak vecer by som uz aj tak hostel nenasla a sla spat. Dalsi den som si uz vsetko 50-krat skontrolovala, dosla na letisko, asi 5-krat vysvetlovala, preco mam ine cislo letu povodne, zlate slecny pri pulte, tak sme sa tomu apson zasmiali. A sla som – konecne – prec z Mainland. Kamaratka, co mi vybavovala letenku, a dalsia, co ma otca toho policajta, mi pisali, ze ked mam taku smolu v Cine, znamena to, ze ma caka ohromne stastie na Taiwane :D A aj cela Rastova kancelaria sa tesila so mnou. Tak zlate to bolo.

Este som sa trochu bala, ze bude na dlhsie vysvetlovanie v Hong Kongu, kde som mala prestup, ze naozaj nepotrebujem viza. Bolo. Ale nakoniec to zaralo len asi tak 20 minut, nemohla to totiz nikde najst (myslim, ze nakoniec ma nechala ist bez tho, aby to mala potvrdene), som jej vysvetlovala, ze to plati len 10 dni a videla na pase „EU“. Tak som cakala par hodin v HK a nasadla na posledny spoj. Na Taiwan som priletela okolo 2 rano, prist po mna mali o 8. Tak som sa pekne potulala po osamelom letisku, kde som bola len ja, par podobne opustenych dusi cakajucich na prve ranne busy, chlapik zo zmenarne a partia pubertiacok, ktore zhotovovali plagaty (asi mal dalsi den priletiet nejaky znamy spevak/herec). No ale o 8mej nabehli dvaja AIESECari a pani, u ktorej byvam a tam sa zacalo moje taiwanske dobrodruzstvo.

Ako v Cine zatvaram bary

Posledne dva vikendy som stravila mimo Ospalej diery a sla do blizkeho mesta JiuJiang. Mala som sa tam stretnut s Polkou Emiliou, co ucila blizko pri meste tiez cez rovnaku firmu ako ja. Tak som sa dopravila pred dvoma tyzdnami na stanicu a volam jej: Ja som tu. – Aj ja som tu. – Ja som pred nou. - Aj ja som pred nou. – Prave sa divam na byka. – Na co?

Nakoniec za mnou dobehlo nejake cinske dievca (Nicole) a oslovilo ma. Bola to Emiliina kamaratka (teda, stretli sa den predtym) a vysvytlo, ze Emilia je na inej stanici ako ja. Ale nevlastneho otca Nicole napadlo, ze asi ja pridem na inu, tak sli po mna. A potom sme sli po Emiliu. Ale ako sme dosli, ukazalo sa, ze Emilii tesne po nasom telefonate niekto ukradol mobil. No mile na zoznamenie. Chuda, to bol uz druhy v Cine, prvy stratila v Shanghai. No ale tak sme stravili nakoniec sobotu a nedelu u jej matky a nevlastneho otca. Boli sme v tradicnej cajovni, na karaoke (to je straaaaaasne oblubene v Cine, vsetci moji zahranicni kamarati ho uz maju plne zuby, len mne trvalo az do konca staze sa na nejake dostat). A potom do baru. Super podnik, tak dobre som sa nebavila uz davno – a nebolo to len dvaka flasi vodky, par pivam a par veciam, co som nevedela identifikovat, co sme mali. Inak, pokial si clovek neobjednal nejaky miesany drink, musi si objednat celu flasu (ziadne stamprliky sa nekonaju), ku ktorej dostane nealko a to mu potom miesaju priamo pri stole cely vecer. Lenze – Cinania piju strasne slabe veci, takze ked nam to casnik miesal, tak sme ho len pekne dirigovali s Emiliou – Este, este, esteee... Celkom z nas mali zabavu.

V podniku mali i zivu hudbu – spevak, spevacka s doprovodom a hip-hop spevak. Vsetko mladi, ale super. Potom sme ich tahali vsetkych na drink. Pred polnocou sa ale Cinania zacali vytracat, c onam s Emiliou bolo podivne. Nakoniec sme zostali len my, tak sme tahali pit uz aj sekuritakov a casnikov. Ale povedali, ze moezem ostat, pokial chceme, tak sme sme boli uz len my tri na stagi, DJ a par ludi z personalu (satniarka a upratovacka uz davno odisli). Takto sa zatvaraju bary na miestny sposob. Rano bolo vesele, ale zvladli sme. Len som akosi zistila, ze mi zmizla penazenka. Takze Emilia mobil, ja penazenka. Mile, ale co uz. Ale som si povedala, ze za tych par prachov mi stresy nestoja. Len skoda penazenky, bola darcekom zo Spanielska. Ale nastastie som tu mala este jednu.

Dalsi vikend som uz napochodovala v piatok, to sme boli zase u Nicolinho otca a jej nevlastnej matky (jej rodicia su prvy rozvedeny par, o ktorom som tu pocula). Tiez slusny byticek, taky novy mezonet. Kedze jej otec je policajt, tak mu vela „znamych“ dlzi laskavost. Takze sme sli zadarmo na veceru do 5-hviezdickoveho hotela, vecer sme sli zase to toho baru, kde sme mali nachystane pitie – 12-rocnu znackovu whisky a dalsi vecer luxusny karaoke salonik v najlepsom karaoke podniku v meste (aj s pitim). Nicole vravela – nie je to uplatkarstvo, ale ma vela takychto „znamych“. Tak som sa smiala, ze v Cine falzifikuju naozaj vsetko, este aj ta korupcia je tu falosna.

V bare sa na nas usmieval cely personal, ked siel spevak spievat, tak nam zamaval z podia. A aj casnik sa uz hned od zaciatku dival spytavym pohladom, kolko ma liat (nakoniec sme skoncili asi tak na stvornasobku, co chcel naliat). Zase sme skoncili dlho po zatvaracke. Aj druhy den karaoke sme tahali 5 hodin (asi tak 50 pesniciek sme komplet odspievali, no uzas). A zase sme odchadzali az po upratovackach a vacsine personalu. Tak to vyzera, ze kde sme prisli, tam sme zatvarali.

Inak v tom hoteli sme mali krevety (priniesli ich napichnute na spajdli). To nie je ziadna vynimka v tejto casti Ciny. Ale este nikdy sa mi nestalo, ze by sa pohli. To ma dostalo. Tie chudatka zabili tak, ze ich napichli na spajdlu a potom sme si ich mali dat sami do vriacej vody. Evidentne ale az tak kvalitne ich nezabili, po par z nich este pohlo tykadielkom. Ked som sa stazovala, ze zive zviera jest nebudem, tak skonstatovali – Ale ved vo vode to hned umrie. No krasa. V buducom zivote rozhodne nechcem byt zviera v Cine – do zadku ti strcia palicu, prepchaju ti ju az po krk a este ta aj uvaria (a potom ta namocia do sojovej omacky a zjedia). Chuda zivocich. Ale jest som to musela, avsak som par minut cakala, ci sa predsalen este nepohne, aj som do nej stuchala. Dalsi vikend mi opisovali miestnu specialitu – opite krevety. Namiesto zabijania alebo omracenia ich skratka opiju alkoholom a take pripite ich potom daju ludom, ktori ich jedia priamo zaziva. Tak to som uz naozaj skonstatovala, ze by som to ani vidiet nechcela. Chuda zviera.

Ale boli to super posledne dva vikendy tu. Zajtra rano odchadzam, ak sa teda podari cela trasa. Idem taxikom do Nanchang, odkial letim do Shanghai. Odtial letim v pondelok na Taiwan (s prestupom v Hong Kongu). Idem na DT staz, tak drzte palce. Takze najblizsie sa ozvem asi uz z ostrova.

O svadobnej uctovej knihe

Konecne k tej svadbe. Ked som este na zaciatku pisala, ako som sa zrazu ocitla na nejakej rodinnej oslave, tak mi Koren pisala, ci to kazdy stazista skonci behom prvych dni na takejto oslave alebo len AIESECari. A som si na to spomenula, ked som citala, ako bola sa nahodou ocitla na indickej svadbe Lucyq. Ja som si na naozajstnu svadbu musela pockat na koniec svojej terajsej staze.

Ono ani nie je tak co pisat, samotny obrat bol celkom nuda. Ale tak to zoberme pekne poporiadku. Takze, v sobotu som vstavala poriadne skoro, aby som sa osprchovala, hlavu umyla, namalovala, no viete... skratka sa nahodila, ved idem na svadbu. Potom sme aj so Selinou (kolegyna, sestra zenicha), sli do mesta na ranajky a stretnut sa potom s nevestou. Isli sme s nou do salona, kde ju mali upravit. Okrem nej tam boli aj jej rodicia. V salone si nevesta navliekla saty – a bundu a kanady. Kedze bola kosa (opat – nekuri sa tu) a ju cakali tak dve hodiny v kresle, kym ju upravia. Vtedy som uz samozrejme naplno fotila, som vyplacala prvu sadu bateriek, nez sme sa dostali z Wuning (svadba bola asi hodinu jazdy od mesta, u zenicha doma). Fotky mate moznost vidiet na Picase (http://picasaweb.google.com/katarina.kolarikova/CinskaSvadbaJoeRush) aj s popisom, takze nemam co pisat.

No ale po obleceni zacal vizazista upravovat nevestu, fotila som ako blazon (vraj mali ludia zo mna celkom haluz, ze som bola ako male dieta, vsetko okukavala a tak). Odbehla som pocas celej doby len so Selinou po kyticu (kvetinarstvo bolo preplnene umelymi kvetinami, bola som prekvapena, ze mali aj nieco normalne) a po kavu. Ozaj – dost ma sokovalo, ked jej zacal na oci vizazista lepit lepiacu pasku – fakt! Normalne vzal taku tu strukturovanu lepiacu pasku a nalepil trosku vyssie nad mihalnice po celej dlzke oka. A potom premaloval tienom. No ja som len cumela a cakla na kolegynu, kym dojde s kolacom a prelozi mi, preco nevestu sakra oblepuje paskou. Vraj je to trik, aby oci vyzerali „hlboke“. No tak neviem, mne to pride divne. Mi to vraj nepotrebujeme. Ozaj – vraj mam „hlboku tvar“, to len tak mimochodom – kvoli „vysokemu nosu“ a „hlbokym ociam“. To len pre ukazku, aka je to haluz, ked prekladaju doslova z cinstiny.

Po uprave sme sa vydali do hotela v meste, kde spali zenich s nevestou, aby sa vykonali finalne upravy. Takze – nevesta musi mat cervene topanky, aby to prinieslo stastie. Akonahle si ich obuje, nesmie sa v nich dotknut zeme, az dokedy neprekroci „prah domu zenichovej matky“ – teda, skor prenesie, kedze sama nechodi. Takze boli pre nu pripravene velke papuce, v ktorych bola odkedy sa obula. Zenich pripne neveste cervenu kvetinu (ktoru samozrejme chlap pripol naopak) a nevesta zenichovi (ta bola dobre). A tiez da zenich neveste zlate sperky, minimalne naramok, ako v tomto pripade – pre stastie. A nevesta ma „sexi“ spodare – to preto, lebo by inak umrzla, tak ma spodne nohavice a cervene ponozky, co mi prislo vtipne. A tiez je povinna vybava cerveny zavoj (idealne dozdobeny zlatymi nitami) a cerveny dazdnik, ktorym zakryvaju nevestu pred konfetami, ale prisiel vhod aj dalsie dni, ked snezilo. Mimochodom, infomacia pre zeny – saty nevesta kupila za priblizne 60 euro, kytica z 20 ruzy za 9,5 eura. Horsa robit svadbu do Ciny!

Potom uz nevestu mohli dopravit do auta a hor sa na svadbu. Pocas celej cesty trcal z predneho auta kameraman –doslova – cez stresne okienko stal celu dobu a kameroval hodinu ako idu auta. No fasa, to bude zazivne video jak slak. Dost dlhu trasu pred domom potom zastavili auto a nevestu nalozili na zenichov chrbat, ktory s nou umes utekat az domov, popri nich bezaliu jeho sestry s dazdnikom a upravovali nevestu – aby ludia videli, ze je svadba. U nich doma som sa este rychlo prezliekla, aby som bola reprezentativna. No to bolo – ostatni v rifliach a bundach, dokonca aj sestry zenicha. Len par a ich rodiacia boli nahodeni. Okrem buducich novomanzelov som bola jednoznacne najviac nahodena a to som nemala nic extra. No ale, necitila by som sa inak dobre, predsalen – svadba je svadba. Samotna hostina aj s obradom (naraz sa to deje), bola v skolskej jedalni. 200 ludi sedelo na umelych stolickach (pre deti) a jedlo a pocas toho moderator sa snazil byt vtipny a len tak mimochodom ich zosobasil. Vysvetlenie – Selinin otec je ucitel, takze byvaju v skole. Svadobcania vraj chceli dobre jedlo, tak poziadali, aby to bolo doma, kedze v restike nic moc nie je. A tiez – v dedine, kde byvaju pochybujem, ze by sa naslo nieco dostatocne velke. Svadba bola taka stredna, mensia skor – len 200 ludi. Svadba prebieha stylom televiznej zabavy (takej trapnejsej), najaty moderator robi vtipky a celu ceremoniu. Prepasla som „Ano, beriem.“, ale asi som sa trafila, lebo ked si zenich klakol, vyzeralo to byt dolezite. A tiez ludia aj prestali na chvilu jest a tlieskali. Pocas svadby sa vacsina ludi bavila a nepocuvala a jedla. Ja som chcela pockat po konci, ale ma stale nukali vsetci, tak som nenapadne nieco ozuzlavala. Ono, ani som toho moc nevidela, lebo ma posadili na cestne miesto s novomanzelmi a ich najblizsou rodinou priamo na podiu, lenze potom z toho uhla som videla tak moderatorov zadok. Ktory sice nebol zly, ale zase rpeto som na cinsku svadbu nesla.

Vymenili si prstienky, napili sa z poharov cerveneho vina, rodicia zahlasili nieco ako, tak si ju/ho teda ber (som nerozumela, ale vyzeralo to tak nejak) a to bolo vsetko. A po skonceni oficialit este spievala asi 2 piesne nejaka mlada holka, co pomahala moderatorovi s procesiami a aj moderator – teda, on v ramci piesni aj pil, kedze zenichovi najlepsi priatelia stale behali na podium uprostred piesne a davali mu povinne tvrde. Chudak chalan. Cakom-prask za hodku a pol boli vsetci hostia najedeni a odpratani.

Dary – pytala som sa, kolko sa tak dava novomanzelom ako svadobny dar. Selina nechcela povedat, ale dalsia kolegyna mi poradila, ze 100 jenov bude fajn. Tak som si este vecer rychlo vyrobila obalocku z cerveno-zlateho papiera, co mam a dala do nej cca 12 euro. Nevedela som, komu to mam dat, ale vsimla som si, ze zenichova sestra ma v kabelke vela cervenych obalok natrepanych peniazmi. Tak som to dala jej. Po svadbe som zistila, ze vsetky dary sa zapisuju. Maju taku (podla mna uctovnu) knihu, kde zapisu meno darujuceho a sumu, kolko dal. Potom si to dalsie dva dni stale pozerali. To mi prislo blbe. Ale mi bolo vysvetlene, ze si to nechavaju a ked su potom pozvani k niekomu na nejaku udalost, tak ze sa pozru, kolko jeho/jej rodina dala im, aby vedeli, kolko maju dat oni. No Cinania. Tak som potom nadavala Seline, co mi to nepovedala skor, ze by som dala viac. Sa smiali.

Co este? Ozaj – svadobne fotky, take tie oficialne, sa robia pred svadbou. Len nevesta a zenich, maju pozicane saty od fotostudia a podivne pozadia (akoze plaz alebo luka alebo katedrala – a neskutocne umela modra obloha – ale to aj na rodinnych foto toto Cinania stale davaju – to byva potom sranda, ked su na rodinnych fotkach zababuseni v bundach a saloch a pozadie je horuca plaz). A stale je vsade kopa ohnostroja – kedze aj dost blizko ludi a kedze Made in China, tak som si radsej davala bacha. A je to strasne hlucne. Ale tak ohnostroje su tiez bezne, pocut ich kazdy druhy den ci noc, pri akejkolvek prilezitosti.

Po svadbe sme este tak hodku upratovali a okolo pol tretej uz sme boli rodina a najblizsia priatelia – a ja – u Seliny doma natrepani. Potom este po veceri ohnostroj, bo bol Novy rok a v noci narodeninovy kolac, kedze zaroven mal zenich narodeniny. V Cine sa hovori „Tri stastne veci idu do domu.“ Tak som pri tych veciach aj bola. Tolko spravy z veselice (inak Mici a Ivo, ta vasa bola vacsia haluz).

V Cine treba spodare, aby vam zadok neodmrzol

Nez sa prepracujem k svadbe, este kratky update, ako to vyzera v Sleepy Hollow v zime. Takze, kedze je momentalne okolo nuly a tu sa nekuri, tak je celkom kosa (vdaka bohu, ze ja mam klimatizaciu, ktorou si mozem aspon trochu „prikurovat“). Sranda ale je, ze kedze vsetci, co mozu, pouzivaju nejake ohrievace, tak to vyhadzuje elektrinu minimalne raz, zvycajne dvakrat denne. Dnes to bolo trikrat – zatial. To je potom zabava – bez svetla (kedze okna su tak blbo dane, ze prepustaju malinko svetla, navyse mame stromy pred nimi), bez tepla, bez nicoho. Nastastie to vzdy ale trva tak 15-30 minut, takze si z toho nic nerobim, len vzdy dufam, ze sa to nepredlzi na 40 hodin ako voda. Inak, v tomto zdravim Lucyq, ktora pisala, ze im raz do tyzdna nejde elektrina – zlato, tu nejde niekolkokrat za den. A voda tiez pravidelne. Ale u vas ta elektrina asi nejde niekolko hodin, tak to beriem. Inak reklama na jej blog: http://lucyq-india.blogspot.com/

Vsetci tu nosia specialne spodare (zdravim Paga – to si vzdy spomeniem na jeho blog - http://tomaspetrzela.blog.cz/), len ja mam hovno, kedze som nic nemohla najst. Ale snad uz v piatok pojdem na nakup s kolegynou, aby mi s tymto pomohla. Ono totiz chcem ist cez vikend pozriet jednu horu, co je tu strasne znama a vraj krasna (neviem, ako v zime), tak aby mi tam neomrzla zadnica. A tiez mi trosku odmrzaju ruky vzdy, ked umyvam riady. Nastastie je to vzdy len par kusov, tak sa ponahlam. Tu sa nepouziva tepla voda, aj v kuchyni pouzivaju len studenu, netusim, ako dokazu kucharky vsetko poumyvat len v ladovej vode. Ono, kazdy si tu musi po jedle umyt po sebe – ucitelia aj ziaci, ale velke nadoby, v ktorych sa vari, ostavaju kucharkam. No ale k nam – spolu sa vzdy tlacime pri takych – no, vyzera to ako napajadla pre dobytok – kde si kazdy umyje svoju misku a palicky v studenej vode, aspon som si tam uz doniesla aj cistiaci prostriedok na riad. ale vacsinou to ludia nemaju, tak asi jedia stale z mastnych tanierov, radost.

Tepla voda sa tu pouziva len na sprchovanie, ale aj to je relativny pojem – kolegyna sa vtyhcto chladnych dnoch chodi sprchovat ku mne, kedze vravela, ze je to fakt dost studene a ja som jej to navrhla. Nastastie u mna je ohrievac vody. Aj ked niekedy na neho treba cakat par hodin, kym zohreje vodu, ak som dlhsie prec a nepouzivam ho. Ako ked som minule chcela rychlu sprchu a cakala som na nu 4 hodiny.  No ale co. Vlastne sa cudujem, ze decka nebyvaju viac nachladnute. Ale zase rpeto tu vsetci chodia stale v bundach a mrte svetroch, aj ked su vo vnutri. A aj naobliekani spia.

Tak teraz ked musim narychlo najst nieco, co budem robit po tejto stazi, zvazujem aj tu Indiu, Pune, kde je Lucyq, kedze tam maju tak tepluuuucko. Uvidime, kazdopadne drzte palce, aby som nieco nasla. A aby som mala co pisat na blog este dalsich niekolko mesiacov J

A nezabudnite kuknut tie blogy, je to super citanie.

Chipsy s prichutou skorpionov - co skorpiony s prichutou chipsov?

Druhy den rano pre zmenu Nina meskala, takze Ying na mna musela cakat hodina na stanici metra (to bola pocas tohto vyletu tradicia). Mali sme sa stretnut a ist spolu najskor k Frankovi do hotela, aby som sa prestahovala s vecami. A potom zautocit na Zakazane mesto. Frank robi v Accenture, par poslednych mesiacov robili na projekte v Pekingu a byval v Double Tree by Hilton. Takze to pekne znie, „Vianoce v Hiltone“ J

Mala som kartu od izby, tak sme sli na 2601. Skusame, skusame... a nic. Asi nieco s kartou. Po 5 minutach to vzdame a ked Ying ide na recepciu, tak kuknem este raz na cislo na karte – 2610. No blondyny. Ying vravela, ze dobre, ze vnutri nikto nebol. Ja som len lutovala, ze nikto nebol. To by bolo, keby otvorili a ja som sa im tam nanominovala, ze dobry den, ja tu budem byvat dalsie dve noci, kde sa mozem vybalit. Na dalsi pokus sme nasli izbu. Ked sme odchadzali a sli k vytahom – ci sme zase neodbocili zle? A ocitli sa pred „nasou“ 2601. No co uz, mysticky nas pritahovala. Kedze sa nam nechcelo hladat Starbucks a sme si povedali, ze to nemoze byt o moc drahsie, tak sme si este zasli na kavu do Hiltonu. To sa len tak nestava, tak preco nie. V tych rifliach a svetroch sme si pripadali trochu blbo, ale vsetci sa milo usmievali, ziadne krive pohlady.

No a hura na Tiananmen namestie (Tian = nebo, an = bezpecie, men = brana, poskladajte si to sami, ja to neviem tak, aby to davalo zmysel). Zakazane mesto samozrejme plne turistov a straaaaaaaaaaaaaaaasna kosa vnutri. Obe sme skoncili prechladnute ze az. Sme sa kazdu chvilku sli zohriat do obchodu so suvenirmi. V jednom som sa pytala Ying, co znamena jeden znak – vraj bohatstvo. Jeden mlady muz, cernoch, ju opravil – prosperita. Tak som ju hned spucovala, ze ako rodena Cinanka vie menej po cinsky ako cudzinec. O chvilku pri jeden z budov mi vysvetluje Ying, co je vo vnutri a pristavi sa pri nas ten muz, nahodou sme sa zase stretli, tak sme aj jemu vysvetlili, co tam je. Potom sme sa stretli este pri dalsej budove a ked uz sme na seba narazili i v zahradach, tak to uz chcelo prehodit par slov. Bol z Indonezie, 3 mesiace v Cine. Tak sme si zazelali Stastne a Vesele (bolo 24.12.). Nahodou spomenul, ze oslavuju 25.12. s kamaratmi v Hiltone. No to uz ma dorazilo. Ked som povedala, ze sa tam mozno stretneme, ze tam byvam u kamarata, tak aj on ostal prekvapeny. Naozaj – Cina je jedna mala dedina. Tak som sa rovno opytala – „Nahodna otazka – nebyvas nahodou v 2601?“ Ying sa zacala strasne smiat, on sa tvaril zmatene. A nie, nebyval.

Potom sme sa ponahlali naspat do hotela, prezliect sa a ist na veceru (na ktoru sme... prekvapujuco... hodinu meskali). Ked uz sme zase blbo odbocili a skoncili pred 2601, uz som fakt chcela zaklopat. (Frank mi druhy den povedal, ze tam asi byva majitel alebo manazer hotela, to by bola navsteva.) Anyway, Ying dosla na veceru, povedala Ahoj a Cau a musela bezat na vlak, druhy den mala skusku. Ale po veceri (nastastie, ja som mala poriadne velky neskory obed s Ying inde, toto bolo fuj), sme sli vsetci (3 cinske dievcata – LCP, OGX, co som poznala a jedna dalsie, Frank a jeho kamarat a Julia z Polska a Jeff z Ameriky/Kolumbie, co som ich tam stretla) kupit vino, nejake korenie a ovocie na varene vino. Dopredu som avizovala (zacala som ludi organizovat tak 2 mesiace dozadu), ze ho chcem skusit urobit, nic ine tradicne sa v Cine neda, kedze fakt, ale fakt sa tu nedaju najst suroviny ani truba a tak. No, ked sme takato partia dosli aj s igelitkami sp strngajucimi flasami do Hiltonu, to som si fakt uz pripadala nepatricne na dane miesto. A na Picase si pozrite, ako dopadla izba, ked sme tam skoncili nadranom – Sophia a ja v posteli, pripita (z jedneho drinku) Leticia na gauci a Frank na zemi.

Mali sme malu party na izbe, vianocne songy, vymena darcekov (mne sa usiel darcek od Jeffa - CD set Best of Michael Jackson), nejaka cinska hra, ale sranda. Nakoniec este Kukacka (posledne z tych cinskych dievcat, jej meno v preklade znamena Kukacka) musela za trest tancovat, kedze prehrala hru. Ale mali sme stastie, vystudovala tradicne a folklorne cinske tance, tak sme to mali profesionalne. A potom sme tak o pol jednej vyrazili hladat bar. No, to bolo. Ja som krivkala, vsetci sme mrzli, bary boli bud totalne absolutne preplnene, ze sa ani k pultu nedalo dostat, alebo uplne prazdne. Nakoniec sme obehli asi vsetky pekingske bary, skoncili tak na 40 minut v jednom, kde sa dalo a sli spat. Do postele som sla o pol siestej rano. Tradicne Vianoce jak svina :P

Druhy den ma zobudila Jeffova SMS. Mali sme ist do Temple of Heaven my traja s Frankom. Tak sme sa stretli, preleteli chramom (kedze bola fakt strasna kosa) a sli sa stretnut s Juliou a hura na skorpiony. Nasli sme si pekne dve spajdlicky po 4 skorpionoch, kazdemu sa usiel aspon jeden. Fotky na Facebooku. My s Jeffom sme si to uzili asi najviac, lebo sme si este ako dezert dali aj morskeho konika. Potom sme sa bavili – „Skorpiony nie su zle, chutia ako cipsy, ale morsky konik je bez chuti“ – „Ale uprimne, myslel si si, ze niekedy v zivote povies nieco taketo?“ – „Nie, nikdy.“ Potom sme este bezali na LC meeting, na ktory sme meskali hodinu (tradicne), tak sme dosli na zaver. Tak sme aspon pokeali, vypytala som si LC tricko (no treba, nie?) a sli sme este posediet do baru. Urobila som si plany, ze asi pojdem vo februari s Jeffom pozriet Ladovy festival v meste Harbin (juknite fotky na googli, krasa) a aj k Leticii domov (niekde v strednej Cine, netusim, kde) a sli domov spat. To uz sa moja nadcha poriadn prejavila vtedy. Dalsi den som uz zvladla len nakupy (Frank zhanal sako, tak som sla s nim) a potom sme este sli do Lama Temple. A vecer som sla na nocny vlak. Tolko moje Vianoce.

Vlastne mali este dohru v stredu v nemocnici. Noha stale bolela a nadcha neustupovala ani po tyzdni, tak som sla do nemocnice. Nohu mi zrontgenovali, nic nenasli (asi len bola poriadne narazena, ale az dnes po tyzdni a pol ma nebolela), na nadchu mi dali lieky (moc nezabrali, som stale chora) a sli sme prec. Krasu cinskych nemocnic najdete na Picase. A v sobotu som teda mohla ist v pohode na cinsku svadbu. Prispevok nabuduce.

Len tak si krivkat po Pekingu

Takze, Vianoce. Potom, co som si citala blog Lucyq v Indii, tak jej zavidim. Ale moje tiez neboli najhorsie, len som zostala prechladnuty kripel. Ale poporiadku.

Takze, na Vianoce som si vypytala 2 dni volno, co som pekne spojila s vikendom. V stredu poobede som nemala hodiny, takze som vystartovala pred obedom zo skoly. Najskor ma kolegyna s manzelom hodili na autobusovu stanicu. Potrebovala som sa dostat do mesta Nanchang, odkial som mala let. Samozrejme, autobus meskal, nastastie som mala rezervu. Kolegyna poziadala sofera, aby mi v Nanchang ukazal autobus, ktory ma vezme na letisko. Evidentne vysvetlovala, odkial som, lebo po ich odchode nejaka ochotna Cinanka oznamovala dalsich cestujucim, ze „Jieke“ (Cesko). Tak som len slabym hlaskom: „Meiyou Jieke, Siluofake.“ No, uz ma to nebavi moc vysvetlovat, ze nie som Americanka, dokonca ani Ruska, a ani Ceska. No ale po 2,5 hodinach v preplnenom buse a s chlapikom, co vedla mna celu cestu fajcil, som sa dostala do Nanchang. Tam som hned naskocila na bus na letisko, po hodinke som tam bola. Vyzdvihla letenku a rozlucila sa s batozinou, pockala si nejaky cas a mohla letiet. Inak, toto bolo prve letisko vobec, kde som nevidela nikoho internacionalneho okrem mna. Len jednu indicku rodinku.

Tak som po 2,5 hodinach docestovala do Pekingu, nasla airport express metro a sla na jednu stanicu, kde som sa mala stretnut s dievcatom, u ktoreho som mala spat 2 noci. Vianoce sa mi nechcelo stravit v hoteli, tak mi pomohla jedna AIESECarka najst niekoho. Lenze bolo po 10tej vecer, tma ako v rohu a ani jedna sme presne nevedeli, kde sme. Takze nasledne volanie si a hladanie zabralo dost casu. Ja jej – som pred McDonalodom. - Aj ja som pred nim. - Ale ja som na druhej strane cesty. - Aj ja. O chvilu vola – Pred ktorym McDonaldom si? Tu su tri. – No jupi, ale po chvili som zbadala male nieco v cervenom kabate (pri tej tme som to neviem ako rozoznala) pobehovat s mobilom, tak som len zakricala do telefonu: Cerveny kabat, cerveny kabat, nehyb sa! Takze sme sa nasli. Prvu noc som stravila na jednom ich byte, dalsiu som sa mala presunut do bytu jej starych rodicov. Na ich druhom byte som nebola. Uz ste asi vytusili (kedze maju 2 byty v Pekingu), z esu bohata rodina. A to dost. Ale mili. Prvu noc na byte sme boli my dve a este predtym aj rodicia jej priatela (ten studuje v Kanade, ale evidentne ma s jeho rodicmi velmi blizky vztah. A to ma 18, wau.) Takze som mala tradicnu cinsku veceru s knedlikmi, co bola v ten den nutnost (zimny slnovrat ci co). A mysleli si, ze hovorim po cinsky. Bo ked sa spolu bavili po cinsky, tak som vydedukovala, o com tocia. Srandovni, strasne na mna vyvalovali oci, ked som sa pytala, ci som dobre pochopila. A Nina (jej anglicke meno) sa ma pytala, ci mi nevadi, ze spolu budeme spat na dvojposteli. Tak som jej len vysvetlila, ze vacsinu vysky som stravila s niekym na gauci, takze toto je upgrate. A este som jej aj vysvetlila, ako sa pouziva cinsky ohrievac vody. Vraj ten byt nevyuzivaju casto, tak ona ani nevedela. Obcas si pripadam ako vacsi Cinan nez rodeni Cinania J

Druhy den som rano sla po Ying, moju cinsku kamaratku (a byvalu stazistku v BB) na stanicu. Trvalo nam najst sa, bo sme sa mali stretnut pri vchode do metra. Lenze ja som stala pri vychode, boli oddelene, to sa mi este nestalo nikde na svete. No ale nakoniec sme sa nasli, totalne premrznute. Nasa prva myslienka – podme najst Starbucks. Konecne Cinan, co je rovnako zavisly na kave ako ja. Nakoniec sme sli najskor k nej do hostela, potom sme sli hladat Starbucks a Bank of China a nakupy (potrebovala som nutne topanky, vsetky sa mi rozpadaju; a svetre, bo kedze v mojej dedine nekuria, je aj nulova teplota dost kruta). Nastastie som tu stanicu poznala, tak som ju neomylne zavidla ku kave. Moj talent hladaca Starbucksu sa opat potvrdil. Potom sme sli hladat Bank of China. Sestra odhadovala ze na niekoho zautocim, po vsetkych problemoch s mojim uctom ale ostala som pokojna. Som king! Anyway, viete, ze v Cine vam moze hocikto zrusit ucet? Pytala som sa, ci mozem svoj ucet zrusit pred odchodom v ktorejkolvek pobocke a mi povedali, ze len v Pekingu (Bank of China, damy a pani!). Tak som chcela vediet, ci to moze urobit aj niekto iny. Vraj hocikto, ani moj podpis ani povolenie netreba, staci prist a povedat, nech to zrusia, pokial nejde o velke sumy. Wau. Tak to ma dostalo.

Potom sme odkrivkali na nakupnu ulicu. Vysvetlenie – v stredu rano som sa zobudila, ze ma boli lava noha. Netusim preco. A kedze som cely den cestovala a potom cely Peking dost chodila, tak ma to bolelo fakt ze dost. No ale – zatat zuby, nakupovat treba. Konecne sme nasli nejake veci a sli sme na inu stanicu metra, kde som sa mala stretnut s Olgou, ukrajinskou stazistkou. No ale, ups. Akosi sme dost podcenili pekingske metro. Meskali sme hodinu. A Olge prave vtedy vypovedal mobil. Ale zazrakom cakala presne vtedy, ked sme dosli, pri tom vychode, ktorym sme sli. Vravela, ze poslednu hodinu stravila obehavanim vsetkym 4 vychodov metra dokolecka, co keby sme niektorym sli. A aj jej bola zima, ale bala sa dat na hlavu capicu, lebo je lahsie spoznat ju podla jej dlhych blond vlasov (mala pravdu). S nou sme este hladali obchod s topankami 42 pre zeny (jediny v Cine asi), stylom – pojdeme tymto busom a potom cakajte, ja to spoznam, ked to uvidim. Asi. Ale nasla to. A mam cizmy, jupiii. Aj som v nich rovno odkrivkala. Vecer este stretko s Frankom, u ktoreho som mala prespat dalsie dve noci, dal mi kluc od hotela (byva v hoteli), aby som mohla dojst, kedy chcem. A hups sa stretnut s Ninou a jej maminou, ktora ma aj s batozinou previezla do ich druheho bytu (teda jej rodicov). Ti boli podareni, starsi par samozrejme, ale cela rodina velmi mila. Vsteko mi poukazovali, dostala osm maskarnu masku (taku skrabosku peknu), kedze sa mi pacila, hrala som Wii – dost trapne, neslo mi to, ale v jednej hre som trhla rekord a to som ani nevedela, co robim. A pokecala som si s jej dedkom. Pan ucil francuzstinu na univerzite, tak som neprepasla prilezitost tu moju trochu oprasit. A ked nam niektoremu vypadlo slovko (uz bol dllllho na dochodku), tak sme nahradili anglictinou. Uzasne, pan v jeho veku ovladat dva europske jazyky. Skratka prominentna rodina zjavne.

A v obyvacke mali malu fontanku, teda vodu nestriekala, len tak jemne prudom tiekla. Ale vnutri boli zive rybicky, to ma dostalo. Aj som ich trosku krmila. No a potom som sla konecne spat, zase az dost po polnoci, no nespala som cely tyzden. A druhy den rano – hups do Hiltonu.

Drobnosti pre znudenych - tentoraz nie nechutnosti

No takze, po dlhej dobe zase kratky suhrn postrehov a zazitkov. Nez sa prepracujem k Vianociam v Pekingu, spomeniem par veci, co som este neuviedla. Asi pred mesiacom a pol boli v skole sportove dni – spolu 2,5 dna, kedy decka sutazili alebo len hrali hry. Ja som vtedy prave dosla z HK, tak som sa nemusela zucastnit celeho diania, ale piatkove sutaze som sla pozriet. Bol beh – rozne discipliny. Jednotlivci, stafeta, zvacsa jeden bezecky okruh.

Decka sa ma cely den pytali, co je moj oblubeny sport – ked som povedala plavanie, tak boli trochu sklamani (co som vravela naschval, lebo ocividne ma chceli zapriahnut do nejakej sutaze). Ale tak som aspon povzbudzovala. A zdvihala decka z trate. Vazne, maju dvakrat tyzdenne telesnu a kazdy den cvicenie a niekto im za tu dobu ani nepovedal, ako sa ma dychat (a ze sa ma dychat) pri behu. A ako si podavali kolik pri stafete – bud ako kyticu kvetov alebo to takmer po sebe hadzali. Cudujem sa, ze im telocvikar nevenoval 10 minut, aby im aspon toto povedal. Takto to bolo tak, ze mnoho deciek sa na konci jedneho okruhu zvalilo na trat, niektori sa ani nedoplazili, museli im pomoct ostatni (ucitelia v klidku) a po predani kolika ich uz ucitelia vyhadzovali z trate, aby nezavadzali. Skratka, decka dychali cez otvorene usta a vyrazili naplno na zaciatku, mnohi este vykrikujuc bojovne hlasky (co ich dychaniu tiez neprospelo) a po par metroch nevladali, samozrejme. Tak som aspon obiehla najtragickejsie vyzerajuce decka, davala im vodu a kazala dychat a hybat sa. Niektori ani pit nevladali. Ale ako vravim – ucitelia (teda hlavne chlapi) mali pohodu, klidek, tabacek. Hlavne, ze sa nejake skolske rekordy trhli. Hlavne jeden chalanisko – toho som si vsimla len ako flak, ked okolo mna presvistal. Kam sa hrabe Bolt. Ten preletel celym okruhom, nez sa ostatni stihli dostat do tretiny (neprehanam, vazne). Vsetci mi vraveli, ze je najrychlejsi na skole, ale zjavne ani nema konkurenciu.

Nieco dalsie – zima. Je tu kosa. Nie az taka ako u nas, len nieco vyse nuly, ale kedze tu nepouzivaju v juznej polke Ciny kurenie, tak to staci. Ja mam sice klimatizaciu, tak si s nou kurim, ale akonahle je vypnuta tak na hodku, tak vydychujem oblaciky pary. Takto som v najchladnejsi den sla v noci do sprchy (kabinka tak 1,5m krat 1,5m) a v momente, ako som pustila teplu vodu – para. Ale taku som este nevidela. Behom dvoch minut som si nedovidela na prsty na nohach, kym som sa stihla dosprchovat, uz som aj kolena len matne rozoznavala. To som este ani v saune nezazila. Haluz.

Kazdopadne, kedze je vonku zima, tak sa aj dnu zacinaju stahovat rozne potvorky (neviem naco, dnu je rovnaka kosa). Takze pred par tyzdnami som mala zase navstevu v podobe hlodavca. Tentoraz som ju bohuzial aj videla. Ja mam mysky rada, su mile, ale ked som tu svinu videla behat vsade okolo mna rychlostou blesku a zaliezat, kam sa ani zaliezt neda, tak ma takmer porazilo. Sla som po kolegynu, spolu sme sa ju snazili vyhnat von, ale niekam sa schovala. Ona mi tvrdila, ze vybehla nejako von, ale vedela som, ze len ciha, hnusoba (aj som otvarala mrazak a chladnicku, ci sa nahodou neschovala do vnutra, vychcana jedna). A samozrejme, o hodinu zase – to som sla po dalsieho cloveka, zase niekam sa schovala. Ale vsetko jedlo som natrapala do chlanicky, aby som jej utla tipec (nech si plati zo svojho, ja ju zivit nebudem) a odvtedy amm vifonku v chladnicke. Kazdopadne, ako som skypovala s nasimi, tak som im ju opisala a otec razantne vyhlasit, ze ta krysa nebola mys, ale potkan. Cim ma potesil este viac. A navyse mi farbisto opisal, ako vselijako sa vedia dostat do bytu, tak mam odvtedy uz normalne tiky, ci niekde nevidim nieco pobehovat.

Uz som spominala, ze chlapi (a aj zeny) tu nosia vacsinou biele ponozky? Michael Jackson vecne zivy! Kazdopadne je to sranda, damy v lodickach a bielych ponozkach a chlapi – no, cinski Jacksons, mate predstavu.

Miestna zabava – umyvanie vlasov. Cez vikend som bola s kolegynou vonku, sla som s nou nakupovat (miestna predstava zabavy), stravili sme spolu vlastne cely den. Kazdopadne, potom sa ma opytala, ci si nechcem ist s nou dat umyt vlasy (ked vas omrzi nakupovanie, idete si dat umyt vlasy – to je vlastne asi tak vsetko, co sa tu da robit). Tak sme sli – vzali nas do VIP salonika, kde boli take calunene lehatka, tam sa dala odokryt vrchna cast a pod nou bolo umyvadlo. Skratka, tu umyvanie vlasov znamena, ze vacsinu casu sa venuju inemu, len nie vlasom. Samotne „umyvanie“ trvalo tristvrte hodku, potom este susenie. Okrem vlasov umyli aj usi (dost prekvapujue, ked vam z nicoho nic vrazia do usi napeneny sampon) a cistili ich potom vatovymi tycinkami asi tak 10 minut (a to som si myslela, ze ja som na toto maniak). A tiez samozrejme k tomu patrila masaz sije a ruk, vlastne vacsiny tela. Spolu za 15 jenov, cize tak 1,8 eura. A to je drahy salon.

Peking a Vianoce coskoro.