Peking, dvojca a gay-gel

Takze po dalsej ceste lietadlom (tentokrat sme mali aj tai-chi cvicenie, na rozhybanie svalstva po lete – celkom zabava to sledovat) som sa opat ocitla v Pekingu. Tentokrat som byvala v inom „hoteli“ ako minule, podstatne nechutnejsom, musim podotknut. V prvom rade, mala som izbu bez okien, pod zemou. Samozrejme ten blbec z firmy zajednal to najlacnejsie, co sa dalo, pretoze jednu noc mi mal preplatit on. Problem bol ale skor (opat) so zachodom. Bola spolocna umyvarka a zachody, maju taky podivny princip, ze samotny zachod je rozdeleny na dve casti – tam kde ide „tekuty odpad“ a kde ide „tuhy odpad“ (aby som nebola moc nechutna). Kedze sa nesplachuje, tuhy odpad sa asi pravidelne cisty ako zumpa, neviem; a po malej potrebe si mal kazdy vziat hrncek, co bol vedla zachoda, nabrat vodu v umyvadle a „splachnut“. Toaletny papier sa hadze do kosa (to je bezne aj inde). Evidentne ale nesplachovali vsetci a tiez cistit by sa mohli zachody castejsie, pretoze to nevonalo prave vabne. Takze ked som sa sprchovala, snazila som sa prilis nedychat. A zuby som si cistila radsej na chodbe. To ma ale motivovalo, aby som minimum casu travila na hoteli a aspon som sa trosku mohla poflakovat po Pekingu, aj ked vela casu som nemala.

Prvy den som prisla na hotel az vecer, to som sa len oplachla, vymenila veci a sla rovno na veceru – na letisko ma prisla vyzdvihnut LCP, tak ma rovno vzala na veceru, co mali s EB a dvomi dalsimi stazistami. Potom som ukecala par ludi, aby sme sli von bavit sa (niektorych som musela doslova za sebou tahat, priznavam – este ze su Cinania taki mali a lahki). Tak sme sli do baru. Ale frflala som celkom, lebo ked sme menili bar, tak zdrhli takmer vsetci – ze nasledujuci den mali povinnosti. To u nas, ked sa ide von so stazistami, tak to stoji za to (ze Maji). Ostala som len ja, Tristan - stazista z Nemecka a Frank - (ako povedala sucasna LCP Sophia) exexexex...LCP (az tolko ex byt ale nemohol). Ten skonstatoval, ze je „sklamany zo svojho LC“ J  V nasledujucom bare bola dost zabava, aj ked plno ludi. Co bol trochu problem, ked sme sa oddelili niekedy. Teda, ono to nebol problem, ked som sa stratila ja – celkom lahko ma bolo vidiet – alebo Tristan – vysokeho blondaveho Nemca medzi Cinanmi takisto lahko najdes. Ale ked sa stratil Frank, trvalo nam dobru polhodku ho vypatrat. Ako sme skonstatovali s Tristanom, ono vsetci Cinania vyzeraju hlavne odzadu rovnako – kratke cierne rovne vlasy, priblizne rovnaky vzrast. Tak hladaj. Ale nasli sme sa. Inak, v Pekingu hrali v baroch celkom fajn, len Justin Bieber ako tanecna vypalovacka ma fakt dost zaskocil. No co uz, Cina.

Tristan mal celkom zazitok v bare, ked sme boli vonku, tak skonstatoval s tragickym vyrazom na tvari: „Prave mi niekto povedal, ze som sexi. A bol to chlap!“ Mna to neprekvapilo (vsimla som si danu osobu v bare, bolo to ocividne), ale aj s Frankom nas to poriadne pobavilo. Ako sme skonstatovali druhy den (spolu s dalsou stazistkou Olgou – Ukrajina), ked mal iny uces, dovodom bol urcite jeho gel, co mal vo svojich polodlhych vlasoch. Vsetci sme sa zhodli, ze mu to dodalo taky look. Takze sme mu zatrhli pouzivat „gay-gel“ (ako sme to nazvali), pokial sa chce vyhnut podobnej pozornosti. A propos, Olga. Bolo mile stretnut susedku. A je super, po roznych konferenciach, kde som stretla Ukrajinky a vsetky boli „velmi jednoduche“ (to nie je predsudok, to asi len ja som mala take stastie), musim povedat, ze Olga bola ina. Druhy vecer sme spolu sli kupovat knihy do cudzojazycneho knihkupectva (z trucu som nic nekupila, kedze nemala Richarda Bacha!) a cely vecer sa nam stavali uplne rovnake veci a mysleli sme na to iste, tak sme skonstatovali, ze sme ako stratene dvojicky – ako su tie trapne filmy, kde sa po rokoch stretnu a tak. Az na to, ze ona je dlhovlasa modrooka blondyna, ale Cinanom je to asi aj tak jedno. Napriklad ma nechal ist straznik bez slova k nej na ubytovnu, myslime si, ze si ma splietol s jej blondatou kolegynou – Europanka ako Europanka. Inak, boli sme spolu na jednej znamej ulici, kde je bocna ulicka znama kvoli tomu, ze tam predavaju veci ako skorpionov a tak, ktore si mozete kupit ako pochutku. Vraj tam ten majitel aj predvadza ako ich jest, ale nesli sme tam, bo tam bolo strasne vela ludi v rade, tlacenka. Olga si sice oddychla, ale ja sa tam musim niekedy vratit – skorpiony MUSIM ochutnat. To bude chciet zdokumentovat, nebojde.

Este ten vecer sme stihli pozriet nejake podniky, aj ked bolo dost nudne. Ked sme sa s Tristanom a Olgou cudovali, kde su vsetci, Frank odpovedal – je sobota vecer. Na co my Europania – ved prave, ved je sobota vecer. Nudny narod, piju len jeden den po sebe? Jediny podnik, kde niekto bol, bol podnik pre cudzincov (aspon tam boli prevazne len cudzinci). Anyway, potom, co sme poslali Olgu taxikom k nej na ubytovnu, som s chalanmi vzala druhy (mali sme spolocnu trasu), ze boli chudaci unaveni, pfff! Tak ci tak, asi tak po 20 metroch v taxiku chalani jednohlasne zakricali meno jedneho podniku, co zbadali. Vraj je to znama siet nocnych podnikov. Takze sme hned na najblizsej krizovatke stopli taxik a sli to apson kuknut. Spolu s nami zastal pred klubom aj dvojposchodovy autobus, z ktoreho vystupovali pary znacne vyobliekanych ludi (tipujeme, ze nejaky bohaty Rus asi mal sukromnu party). Kedze isli hned pred nami, tak sme sa v pohode s Tristanom dostali spolu s nimi zadarmo do klubu (hoci netusim, ako si nas mohli popliest s nimi, obaja v rifliach). V nutri boli schody do sukromneho salonika, nestrazene, tak sme vazne uvazovali, ze sa votrieme na sukromnu party (Tristan navrhoval, ze budeme tvrdit, ze sme europske rock-stars, v tych dnoch bol rockovy festival v Pekingu). Ale prave, ked sme to chceli skusit, sme si uvedomili, ze nam chyba jeden kus – Frank asi nevyzeral ako bohaty Rus, tak ho nepustili. Tak sme len preleteli a kukli bar a odisli aj my. Musim povedat, ze zjavne boli v nutri sami bohaci, ale inak nuda, nuda. Mozno nabuduce najdeme zase nejaku exkluzivnu party, ale tentokrat zabavnejsiu.

Posledny den som este stihla nakupovat na cinskej trznici – a ze ta je vacsia ako trznica v Blave. Chcela som nejake tricka, to som dufala, ze sa podari kupit aj na mna. No, bola to vyzva. Uprimne, obcas som nevedela, ci je dany stanok ochod s detskym oblecenim alebo normalnymi velkostami. Nasla som nakoniec jedno tricko. A to sme boli v dvoch budovach. Rozmyslala som aj nad taskou, ale evidentne mi davali vyssiu cenu len za to, ze nie som Cinanka – neznasam to, tak som radsej nekupila nic. Miestny predsudok – si Europan, tak musis byt bohaty! Stve ma to. A rovnako – okrem toho jedneho tricka, co som si kupila, bolo vsetko kopia znamych znaciek. Ale tym myslim – uplne vsetko. Nevadi mi kupit si lacne veci, ale nemam rada, ked z evidentnych plagiatov krici „Vuitton“, „MNG“, „Clavin Klein“ a tak. Jeden predavac sa ma pokusal presvedcit, ze dany tovar bol original Klein, no to isto.

Este som mala ostat jednu noc navyse v Pekingu, ale blbec z firmy mi volal, ze o dve hodiny po mna pride a ze pojdem na vlak (a to som bola na inej strane Pekingu vtedy, jupi). Ozaj, pisala som, ze mi zmenili skolu? Vraj kvoli tomu, ze tato nova sa vie lepsie postarat o moje viza (alebo len zaplatila viac – Mr.MF, ako ho volam s Nathanielom, je totiz strasne na prachy). Kazdopadne, tak som bola opat premiestnena. Momentalne do JiangXi, mesto JiuJiang, county Wuning (ono Wuning je asi 2,5 hodiny autom od JiuJiangu, ale vraj je to stale sucast mesta – no, Cina). Wuning to be continued.

HongKong – krajina zasnubena

Takze som na letisku. Kedze som vtedy este nevedela, ze budem moct u niekoho spat, tak som pisala do Pekingu, nech mi poslu nejake info, kam mam ist. Povedali, ze sa mam dostat do Lingnan univerzity a tam cakat (toto je cinska predstava konkretnej informacie). Na letisku samozrejme nevedeli, kde je Lingnan univerzita. Po dvoch hodinach na letisku som konecne zistila, kam sa mam dopracovat. Tak som sa vydala na cestu (bus – metro – bus). Hned ako sme opustili letisko, som sa zamilovala do HK. Je to uzasne mesto, letisko je hned pri mori, z druhej strany su kopce, ostrovceky su prepojene peknymi mostami, uzasne pozorovat prirodu naokolo. A vela mrakodrapov, ja mam rada modernu architekturu.

Nakoniec som sa aj so svojimi 30 kilami batoziny dotrepala do Lingnan univerzity. Vysla som si po schodoch a nasla straznika-informatora. Kedze mi medzitym dosla SMS, ze mam ist do kniznice a pockat tam na dievca, u ktoreho som mala spat (bol obed a ona mala prist o polnoci), tak som sa pytala, ci je mozne si odlozit niekde aspon kufor, kym budem na nu cakat. Nie! Samozrejme, ako inak. Tak druha samozrejma otazka – ma AIESEC Lignan kancelariu v kempuse. Bola zabava vysvetlovat, co je AIESEC. Nevedel straznik. Ale asi mal tragicky vyraz z mojej anglictiny (a ja z cestovania a problemov), lebo sa pri nas pristavil jeden chalan a ponukol sa, ze pomoze). Byvaly student, poznal AIESEC – a ze kancelariu tu nemaju. A tiez - vraj pokial nemam preukaz, tak ma do kniznice nepustia. Jupi! Tak mi aspon pomohol vybavit, ze som si mohla nechat veci u straznikov v ich miestnosti. A aspon som s nim zabila trochu casu, ukazal mi univerzitu, vysvetlil zaujimave veci o skole a HK, ukazal supermarket v blizkosti a McDonald. Myslim, ze ma lutoval, lebo som mu vysvetlila, co vsetko sa mi podarilo zazit nemileho v poslednych dnoch J  Ale bolo mile najst konecne niekoho, kto hovori po anglicky (to sa v Mainland of China tak lahko nestane).

Nakoniec som zabila aspon 2 hodiny s Ericom (jeho meno) a potom uz som sa musela potulovat len dalsie 2 hodiny po supermarkete a dalsich 8 po kempuse. Prisaham, ze za celu tu dobu som presla asi tak 100-krat cely kempus dookola. Poznam ho lepsie ako tamojsi studenti. Problem nastal vecer, ked zacali utocit komari naplno. Neskutocne vela ich je v HK, hlavne pri univerzite, kedze tam je vsade voda (maju jazierko, potocik, bazen...). Nasla som si ale taky roh, kde neboli, tak som sa tam 4 hodiny schovavala a striekala kazdu chvilu okolo seba repelent, ktory som si kupila. Tak ma nasla o polnoci aj Cathy, u ktorej som mala spat. Bola som u nej na intraku. Maju dobry princip, kedze hned oproti vchodu su schody a pokial nejdete vytahom, tak nemusite ist okolo straznika. Tak som nahodila nevinny vyraz akoze „ja som hongkongska studentka“ a trielila rovno po schodoch. Jednoduche (maju vela zahranicnych studentov, tak som nebola az taka napadna), u nas na intraku si pamatam, ako niektori liezli po stene a sme ich museli vytahovat cez kuchynku, ked sme chceli niekoho nechat nacierno prespat.

Tak som stravila na intraku 5 dni, prijemne zaspominania na studentske casy (ako keby boli take davne). Dokonca som sla aj na jednu hodinu, bola som zvedava. Bola strasne nudna – tiez spomienka na nasu skolu. O viza som sla poziadat az v utorok (zabila som tam asi 4 hodiny – zase problemy, ale vyriesili sme) a pre ne v stredu (30 minut), zvysok casu som mala pre seba. Tak som bola vsade, kde som mohla ist. Videla som obchodaky v Kowloone (nenakupovala, su drahe), Muzeum HK historie, Vedecke muzeum. Dalsi den som sla pozriet The Peak. To je kopec nad HK, je z neho prekrasny vyhlad na cele mesto, krasa, kuknite fotky na Picase (tie sa mi podarilo uploadnut len vdaka tomu, ze v HK nie je blokovana ako v Mainland). Odtial som sla naspat do skoly, kde som sa stretla s jednou Slovenkou (zo Zvolena). Je clenkou tamojsieho AIESEC, fajn nahoda, ze? Dalsi den som po vyzdvihnuti viz sla pozriet sochu Buddhu, je vraj najvacsia vonkajsia bronzova socha sediaceho Buddhu na svete. Je to na kraji HK, ide sa tam lanovkou (25 minutova cesta). Kedze som si povedala, ze uz mam jedno, ci zaplatim 11 Eur alebo 15 Eur, tak som si radsej priplatila a sla kabinou s presklennym dnom (aspon som usetrila tak pol hodku cakania v rade). Cestou ku kabine – koho nevidim? Britov! Po spolocnom check-ine, sedadlach vedla seba v lietadle, kave naraz, teraz som ich stretla prave v jeden den, ked sa nahodou rozhodnem ist pozriet Buddhu, v rovnakom case cakat na lanovku. Tak uz som sa aspon pytala, co robia v Mainland. Jeden z nich robi v Shanghai, co je 2 hodky od Haimenu. Tak sme uz skonstatovali, ze svet je naozaj maly. Ak pojdem do Shanghaia, tak som si ista, ze ich zase uvidim.

Na ceste lanovkou som bola v kabine s dvoma palestinskymi bratmi, postarsi pani, scestovani. Jeden z nich bol kedysi v Bratislave, mila nahoda. Na kopci som videla sochu a tamojsi klastor. V starbuckse (kava bola moj najvacsi vydavok v HK) som stretla manazera WWF. Ma na starosti celu jednu cast HK, tak celkom boss. Mam vizitku, vraj sa mam ozvat, keby som sa nahodou zase „objavila“ v HK. Ze by mi ukazal tamojsiu prirodu, ktoru ma na zodpovednosti. A po ceste lanovkou naspat som stretla Australcanku, co je v organizacnom time Asian Games (to je ako azijska Olympiada) – teraz by ste mali reagovat Wau (aspon Cinania tak reagovali, evodentne to tu beru vazne). Aj ma pozvala na ne, ale nebudem mat dovolenku. Anyway, ako som zistila, aj ona ma podobne issues s vizami ako ja, asi je to tu bezne. Ale co chcem povedat, v HK som stretla kopec milych ludi, stale sa mi niekto prihovaral (aj v kempuse, tam som musela casto upravovat pravdu, co tam vlastne robim, kedze som tam spala nacierno)  J  Super. Ak budete mat cestu do Azie, HK je povinna jazda.

Posledny vecer v HK som sla von, pozriet este nocny HK. Bola to dokonala demonstracia, ako pritahujem smolu na azijskom kontinente. Takze, s Ericom som sa mala stretnut pri stanici metra. Akonahle som vysla z metra, uvidela som, ze leje ako z konve. Samozrejme, jediny krat, co som bola v HongKongu bez dazdnika a ono zacne liat. Ked dosiel Eric (tiez bez dazdnika), tak som mu vysvetlila, ze to leje len kvoli mne – vtedy este nechcel verit. Skratene – sli sme sa najest. Ked sme vysli z restauracie, neprsalo. Povedala som „daj tomu minutu“ – do 30 sekund zacalo liat. Sli sme do baru. Vysli sme – neprsalo – do minuty ale uz zase kydalo. Sli sme na trajekt – ked sme sa dostali do vnutra (kryty trajekt) – prestalo prsat. Vysla som z trajektu, do 10 minut uz zase prsalo (prave ked som si kupila zmrzlinu). Chcela som si po zmrzline oplachnut ruky vo fontane – priblizila som sa k nej na jeden meter – prestala fungovat. To uz aj Eric priznal, ze je toho moc. Skratka – tento kontinent ma zjavne nieco proti mne. Ale musim uznat, ze vtedy uz som sa len smiala, asi si zvykam na to vsetko. Druhy den som odlietala do Pekingu (spat do Mainland of China), konecne nemal nikto nic proti mojmu pasu, asi prvykrat. Peking v dalsej casti.

Tour de China

V prvom rade sa ospravedlnujem za tak dlhu pauzu od posledneho prispevku. Ale v poslednych troch tyzdnoch sa mi skomplikovala situacia na stazi tak, ze som naozaj nebola v nalade nieco pisat. V kratkosti – objavili sa nejake zalezitosti spojene s vizami a musela som narychlo odist z Haimenu (provincia JiangSu) do HongKongu, lebo mi koncili viza a odmietli mi ich predlzit.

Este nez som si ale zbalila svoj kufor a odletela do HK, som mala moznost zazit „Pol-jesenny festival“. Je to sviatok, kedy sa ludia stretnu na spolocnej veceri alebo obede a jedia (ako inak). Je sa vsak aj typicky „moon cake“, co je zvacsa gulaty kolacik s roznymi naplnami. Tvarom ma pripominat mesiac, ktory je centralnou sucastou sviatku. Mid-Autumn Festival sa totiz kona pocas splnu, kedy je mesiac gulaty, ludia ho vecer pozoruju a myslia na svojich blizkych, ktori su daleko. Ti podla tradicie robia to iste, cize mesiac je akymsi prostrednikom medzi rodinami a priatelmi, co nie su spolu.

Ja som sviatok prezila s pomerne slusnou opicou, kedze den predtym sa vyrojili dalsie problemy a som si povedala, ze uz to chce fakt nieco tuhe. Problem je, ze ked Cinania piju, nehybu sa, len sedia. Takze po X poharikoch ryzoveho vina som bola dost slusne pripita (tolko o tom byt kulturnym ambasadorom). A druhy den som mala celkom slusnu bolest hlavy. Ano, je to trapne, ze Slovenka sa necha opit malymi Cinanmi, ale oni chlastaju snad viac ako Rusi. Anyway, nasla som ten den aj pekny park dost blizko mojho bytu, tak som bola rada – v style cinskej zahrady. Obed som stravila v rodine kuchara, co sa staral o moje jedlo a zabavu J  To bolo fajn. Na veceru som sla s riaditelom s jeho rodinou, to bolo o poznanie nudnejsie, ale co uz.

Anyway, kedze som potrebovala poziadat o nove viza, musela som opustit krajinu a najjednoduchsie bolo ist do HongKongu. Kulturne vysvetlenie – Cinania radi robia veci v hodine dvanastej (lepsie povedane 10 minut po dvanastej). Napriklad, vedeli nejaky znami, ze potrebujem pomoct najste niekoho v HK, u koho by som mohla ostat (a usetrit tak) tri dni dopredu, ale zacali pisat emaily do HK vecer o siedmej, co bolo asi 10 hodin predtym, nez som mala odist. Krasa. Ale nakoniec sa nasla jedna ochotna osobka (LCP AIESEC Lingnan), co ma nechala prespat u nej na izbe.

Tak som odletela. Teda, najskor bolo potrebne prejst trampotami na letisku – totiz, sikovna Cinanka nevedela najst Slovensku republiku v databaze. Stala som v rade a podavala som jej pas a uz som hned videla jej vyraz – akoze „co to je?“ Kedze do HK ako clenovia EU nepotrebujeme viza, tak by to malo byt jednoduche. Ale jej trvalo takmer stvrt hodinu, kym to zistila, som sa bala, ze zmeskam lietadlo (kedze rada na check-in zabrala 1,5 hodiny). Som sa jej snazila vysvetlit, ze Slovensko naozaj EXISTUJE (!), uz som bola dost vytocena, po vsetkej smole, co som mala v predchadzajucich dnoch. Pri vedlajsom pulte boli dvaja Briti, celkom mali zabavu, ked som znacne dorazne vysvetlovala, ze ako Slovenka nepotrebujem viza takmer nikam okrem Azie. Nakoniec sme zistili, v com bol problem. Nevedela opisat „Slovenska republika“ spravne. Spravila preklep a trvalo jej 15 minut to zistit. Potom som sa konecne vydala k lietadlu. Po ceste som stretla tych dvoch Britov hladajuc nejaku kavu pred vstupom do lietadla (ja som vstavala o 3:30 rano, tak som mala podobne chute), ale evidentne boli turisti, kedze nevedeli, ze v Cine sa dobra kava hlada tazko. Tak sme nastupili do lietadla (sedeli sme takmer vedla seba, bola som cez ulicku – ma to zmysel, ze to vysvetlujem). V HK na letisku som presla zdravotnou kontrolou (maju termosenzory a sleduju, kto ma zvysenu teplotu. A tiez dalsou kontolou pasu (vdakabohu za HK, tu uz ziadne problemy nemali). Hned ako som si vyzdvohla batozinu, som zamierila do Starbucksu a objednala si „najvacsiu kavu aku mate – a vela kofeinu“. Za chrbtom sa zacali smiat „moji“ dvaja Briti. Evidentne sme mali rovnake zmyslanie. HK – vacsina ludi aspon cekne po anglicky. Jupiiiii! To bol oddych.