Ako som jedla domacich milacikov

Jedlo  v Cine je kapitola sama o sebe. Napriklad ma prekvapilo, ze zatial co v Pekingu sa je ryza (varena alebo smazena), pripadne rezance priamo s jedlom, v Haimene ich aspon v dobrych restauraciach dostanete po jedle, ako posledny chod. Cize najskor sa napchate, potom este donesu polievku a na zaver ryzu/rezance. Ako som spominala, prvy den v Haimene som mala okrem ineho aj kraba (dost blbo sa je na azijsky sposob, len tak mimochodom). Bol asi tak 20 centimetrovy aj s nozickami a klepetami. V sobotu vecer som pre zmenu bola na nejakej oslave.

Ked som bola u nas v skolskej jedalni na obed (kde mi varia aj cez vikend), tak som sa „zarozpravala“ so sefom jedalne. Niekto z kuchariek sice nevie po anglicky, aj tak si ale kecame rukami-nohami obcas, ale sef vie par slov po spanielsky, lebo bol pred 10 rokmi v Mexiku varit. Tak ma pozval na veceru s jeho znamymi. Co som ale ja nevedela, fakt vie len par slov. Predpokladala som, ze vravi, aby sme sa vecer najedli spolu vsetci (bo obed mali kuchari v jednej miestnosti a ja svoj v druhej), naznacoval to tak rukami. Nastastie som po veceri planovala ist do obchodu, tak som si dala normalne oblecenie, aspon maskaru a vzala kabelku. Inak by som sla v teplakoch. Ked som vosla do jedalne, tak tam nikto nebol, uz sa mi to zdalo byt divne a potom mi volal kuchar, ci idem. Ked potom na mna vonku zatrubilo auto, pochopila som, ze asi netusim, o com ide. Tak ma vzal na jednu oslavu do restauracie, kde som az tak po dvoch hodinach zistila, ze sa jedna o oslavu narodenia syna jeho kamarata. Bolo nas tam asi 50. Kedze pri stole nikto nehovoril po anglicky, tak som viac-menej len pozerala naokolo a odhadovala, co sa deje. Ale bola to zabava.

Jedlo bolo prevazne morske, kedze asi 200 km odtialto je more, tak su tu morske zivocichy celkom tradicia. Doniesli kraby. Pokial bol moj prvy krab praotecko, tak toto bola mamicka s tatinom. Mali asi tak 10 centimetrov aj s nohami. Tak ma ponukali. Snazila som sa vysvetlit, ze netusim, co s tym robit (ten velky bol naporciovany, tak stacilo vycucat vnutro; toto bolo cele). Tak mi pomohli, ukazali, ako odstranit pancier, co z hlavy sa moze jest (bolo to zlte a mazlave, predpokladam, ze som jedla krabi mozocek, mnami, mnami). Potom mi ukazali, ako vycucat nozicky. To mi fakt velmi neslo, viac-menej som len ozuzlavala pancier. Aspon keby ho poliali nejakou polevou. A zo spodnej casti vycucat nejake organy a tak a je to. Ked som konecne zdolala tu „delikatesu“, tak mi nanutili druheho. Juchu. Inak, musim povedat, ze moje hranice sa tu dost posuvaju, ked som si sla potom na toaletu umyt ruky a pozrela do zrkadla, tak som si vsimla, ze mam na brade trochu krabieho mozocku; uz ma to ani neotravilo, len som si to utrela. A vecer som si radsej poriadne vycistila nehty od vsetkych zvieratiek, co sa tam uchytili.

Este pred krabimi rodicmi mi dali korytnacku. Na tanieri doniesli asi 5 korytnaciek, velkych asi ako tie, co chovame v akvarku. Tak som naznacila, ze vyzeraj uskor ako domaci maznacikovia, nez jedlo. Prisaham, ze jedna sa na mna z taniera skaredo divala, ked som jej kamaratke cucala krk (nevedela som tam najst ine maso a hlavisku a nozicky som radsej vynechala – posledna ucta k zvieratu). Inak ked som uz spomenula tie hranice, tak jedine dve veci, co mi pridu fakt celkom nechutne v Cine su miestne zachody (okrem drahsich miest, kde maju aj „zapadne“ zachody su tu viac-menej len keramicke diery – ako Europanke a hlavne zene mi dovolte povedat FUJ; ale zvykla som si) a to, ze hlavne chlapi dost fajcia aj pri jedle (neznasam cigarety vseobecne, ale fajcit pri jedle je fakt dost otrasny zvyk; ale aj na to si zvykam).

Inak, na oslave potom za mnou pribehlo nejake dievca, trosku hovorila po anglicky a dala mi meno a kontakt, ze ci mozeme byt kamaratky. Tak mile, sranda. Pozvala ma, ze ma niekedy vezme k nim domov na obed. Tak som jej dala kontakt na seba, ono sa zide mat taketo kontakty. Btw, na veceri som na vlastnej kozi zistila, ze „Kam-pei“ neznamena „nazdravie“ (ako som sa snazila zamachrovat), ale „na zdravie a na ex“. Uz aspon chapem, preco si casto pripijaju cinania len cajom alebo vodou, lebo „Kam-pei“ je tu velmi oblubene. Tak som najskor mala „Kam-pei“ so stamprdlikom ryzoveho vina (co prekvapilo okolosediacich; sice ma vyzyvali, ale asi si mysleli, ze sa zlaknem), potom dvakrat s pivom a parkrat s cervenym vinom (Cabernet Sauvignon – maju zapadne vino, aj ked nie bohvieako kvalitne, ale potesilo ma to). Sefkuchar mi dal priniest k nemu lad, ze je asi dost teple. Tak som mu vysvetlila, ze davat lad do cerveneho vina?! Nikdy! Ale zase exovat vino tiez nie je bohvieaky bonton, takze... Tak si on dal aspon do piva (ako spravna Slovenka som si pomyslela, co by sm ena to asi povedali doma). Kazdopadne potom sa mi smial, ci ma neboli hlava, tak som im naznacovala, ze predsa Slovenka sa len tak lahko opit neda. Ta to sme nejaky narod! (Ked predtym na obede v jedalni sa smiali, ci exnem tristvrte flase piva, tak som si len vypytala plastovy poharik... viaceri asi chapete).

Sefkuchar mi potom povedal, ze zavola v nedelu ohladom obeda. Kedze som si nebola ista, na com sme sa dohodli, tak uz som sa radsej pripravila a nesla von v teplakoch. Dobre som urobila. Ako sa ukazalo, sli sme do restauracie jeho dobreho priatela spolu s jeho manzelkou. Ten priatel bol celkom vtipny, celkom ukecany, aj ked som mu vacsinou nic nerozumela. Zase sa ma snazili pripit. Uz som bola poucena. To uz ani neviem, co sme mali, ale mali tam akvarko, kde mali tie mile korytnacky este zaziva. Este ze sme ich potom nejedli. Servirky boli super. Boli sme v uzavretom saloniku, ale jedna pribehla, chcela sa so mnou odfotit, take male cinske nieco – bohova. A majitel pozna nejakeho Taliana, co robi v Cine ako inzinier, tak mu zavolal, ze nech si pokecame. Talian moc po anglicky nevedel a celkovo – co si povies s uplne cudzim clovekom po telefone, ale snaha bola. Aspon sme sa pozdravili.

Potom sme tam boli aj na veceri, to okrem sefkuchara a manzelky bola s nami aj ich mladsia dcera, jeho sestra s manzelom a 11-rocnym chlapcom, zase majitel restiky a zavolali aj jedneho starsieho pana. To bol otec majitelovho dobreho znameho. V podstate ho zavolali, aby som si mohla aspon s niekym pokecat. Byvaly profesor na univerzite v Pekingu, kedysi bol aj pracovne viackrat v Europe, tak mi aspon vysvetlil nejake veci. Anyway, spat ku krabej rodinke. Prepracovali sme sa k detom. Tieto kraby mali tak 3 centimetre aj s nozickami. To uz som fakt nevedela, co s tym, ale zase sa to len cucalo. Ako vacsina morskych zivocicov tu. Potom ale povinne do mna liala sefkucharova sestra ryzove vino, vraj ked jes kraba, tak by si mal pit apson trochu alkoholu (ani sa necudujem). Potom este otvorili zlte ryzove vino, podotykam, to je omnoho lepsie (hlavne asi tak silne ako nejaky liker, takze sa to aj da pit). Ale musim povedat, ze ryby tam mali skratka uzasne, to naozaj. Aj ked som nechapala, ked neskor dosla manzelka majitela a zacala obhryzavat rybaciu hlavu – to uz fakt chcelo fotku. A aj krevety su dobre, uz som si zvykla, ze mi obcas trcia tykadielka z ust, ked ich jem. A obcas vycucnem aj nejake to ocko omylom, ale to neva.

A na chodbe si ma vsimlo nejake dievca v mojom veku (zjavne kamaratka niektorej casnicky) a dosla potom za mnou, ze aj ona chce byt mojou „friend“ (predpokladam, ze je to tu nejaky cinsky vyraz, co len prekladaju doslova). Len som jeje vysvetlila, ze „No Chinese“ a ona „No English“, ale aj tak aspon fotku sme si spravili (fakt sa uz citim ako z Hollywoodu; ci skor z Muzea Madame Tussaud).

A este k pochutkam. Hlavne jedna kolegyna nosi same divnosti do prace. Raz ma ponukla korenenymi kuracimi pacickami. Balene po dvoch, je to tu ako snack. Kedze som si povedala, ze ochutnam vsetko, co sa da, tak som si vzala. Opravnene som mala pochybnosti. Poobhryzala som jednu (normalne kost, koza, trosicku masa) a zvysok dala bokom. Ked ma panukla druhym balikom, povedala som, ze uz nikdy v zivote. Ked dalsi den doniesla kacacie jazycky, skonstatovala som, ze je oficialne osoba, co je tie najnechutnejsie casti tela. Kacaci jazycek je sna deste nechutnejsi ako kuracie nozicky. A netusila som, ze ma v sebe aj chrupavky (moja biologia je chaba), takze sa to zase len obhryzava. Fuj. Nic moc. Len som sa spytala, ci preboha nepoznaju chipsy a tycinky ako snack (poznaju, len toto je typickejsie). A aj arasidy jedia inak – maju ich ulozene v slanom naleve, takze chutia inak ako tie nase. Ale jeden druh nanuku je tu super, ten si obcas kupujem. To je asi tak jedine, co chuti presne rovnako ako u nas. Ani voda, ani mlieko, ani chipsy, ani nic nechutia rovnako. Mozno este jogurt. Tym to konci. Aspon zem oj zaludok si uz zvykol. A okrem ryb odporucam Kura Kung-pao. Najlepsia vec, co som tu zatial mala.

Den ucitelov alebo ako som tancovala Zajacika

No, takze poporiadku. V piatok 10.09. bol Teachers’ Day, cize Den ucitelov. Celkom ma to pobavilo, kedze na jesen je u nas Den studentov. A hlavne ked si uvedomim, s akou historickou suvislostou sa u nas spaja. Anyway, dostala som hrebicky :D  Uz som ako prava ucitelka z dob hlbokeho minula. Vlastne, este aj ja si pamatam, ako som na zakladne nosila na konci roka hrebicky triednej. Tu decka davaju kvetiny a drobne darceky oblubenym ucitelom (a zjavne aj svojim triednym z povinnosti). Ja som dostala 4 kvetinky, tri pohladnice, jednu kresbu a nieco sladke. Celkom slusny vysledok vzhladom na to, ze ucim len tyzden :)  A navyse mi kolega dal velku kyticu, co dostal od svojej triedy, lebo bol v praci an mopede a mne sa pacila.

Kulturna odbocka – vsetci tu jazdia na mopedoch. Je ich tu neskutocne vela. Je to lacne, efektivne a tak si ich mozu dovolit vsetci. A nie su tu ziadne autobusy, takze pokial nechcete stale chodit taxikom, moped je lacnejsia volba. Vzhladom na to, ze Haimen ma 1 milion obyvatelov, neda sa vsade chodit pesi. A viete si predstavit mesto s priblizne polmilionom mopedov? Zmatok.

Spat k Dni ucitelov. Vo stvrtok sa rozhodli nejake kolegyne (asi na popud riaditela) urobit mi oslavu spojenu s Dnom ucitelov. Tak som posledne dve hodiny nemusela ucit a do jednej triedy napchali asi 40 deti, 5 uciteliek, riaditela, nejaku miestnu novinarku, dvoch fotografov a lokalnu TV. Jupi, jupi. Teraz, pokial si myslite, ze to bolo tak, ze som len sedela a sledovala program – chyba lavky. Ono som si pripadala ako reklamna figurka. Same usmevy do kamery a fotakov, robit, co sa povie a tvarit sa nadsene. Najskor mal riaditel nejaky prihovor, potom ma oficialne privital (usmev do fotaka), potom nejake deti recitovali oslavne basnicky o uciteloch (ja viem, stalo ma vela sil tvarit sa vazne, vdakabohu som nerozumela), jedno dievca spievalo piesen po anglicky a potom po cinsky (padla mi sanka, ta mala hlas lepsi nez vsetci nasi Superstaristi dohromady), potom spievali nejaku piesen o uzasnych ucitelkach (to sme sa museli drzat za ruky), potom sme spolu s detmi a dvomi ucitelkami tancovali Rabbit dance (http://www.tudou.com/programs/view/V-93r0dpPcI/ - pretrpte kratku reklamu; v podstate stale dookola lava-lava-prava-prava-skok dopredu-skok dozadu-tri skoky vpred-odznova), pri com na mna zase maval fotograf, aby som sa usmievala do fotaka, jupi. (Dufala som, ze tie fotky sa niekam zapatrosia, druhy den rano ale kolegovia hned ku mne pribehli a ukazovali mi noviny aj smojou fotkou – to som vazne zvazovala, ze sa pobalim a od hanby uteciem; navyse tie noviny dali na velku tabulu v areali skoly.)

Potom sme hrali hru so stolickami (chodi sa okolo stoliciek, je ich o jednu menej ako osob), to som „nahodou“ vyhrala. Ani som nechcela, ale chlapec, co vravel „stop“ sa evidentne poriadne snazil. Pre vysvetlenie – robila som decku animatorku 3 mesiace, poznam, ked niekto dava stop tak, aby vyhrala vopred vybrana osoba (dostala som navyse darceky, ktore boli priamo pre mna, nenapadne ako naozaj). Dalsiu hru vyhral riaditel (stupanie po balonoch), tak mohol spievat. Vitaz hier totiz za odmenu (podivna odmena), moze spievat. Potom mi vrazili do ruk (zase uzasne nenapadne) nejake umele kvietky, ze mu ich mam dat ako podakovanie (to uz som sa fakt drzala, aby som nevybuchla od smiechu). Aj mne vraveli, ze za odmenu mozem zaspievat, ale nastastie kolegyna pochopila z vyrazu mojej tvare, ze nic take pred kamerami nebude, tak to uhrala do outu. Doteraz som jej vdacna (aj ostatni pritomni, len o tom nevedia).

A potom som mala tancovat. Nastastie mi povedali den dopredu o tom, tak som nedostala infarkt, ale aj tak. Povodne chceli, nech nieco zaspievam, tak som vysvetlila, ze moje zavyjanie nie je prave reprezentativne. Tak teda ze tancovat. Tak som teda tancovala brusne tance, to jedine este aspon trosku viem (musela som potom vysvetlovat, ze toto nie su nase narodne tance, ze tie by som sa musela ucit roky a potrebovala by som partnera). Nastastie este nic take nevideli, tak sa im to zjavne celkom pacilo – oficialne dakujem Zuzke – Zune – z Alishaba studia v BB (ani nevies, ako mi posledne dva roky teraz prisli vhod). Ozaj, este chceli aj rozhovor – aj do TV. Som odpovedal na 3 otazky spojene s Dnom ucitelov, tak som povedala, ake je to cool a ze riaditel super spieva a tak.

V piatok vecer sme mali este veceru pre ucitelov, kedze tam par ludi otvorilo ryzove vino (trochu naliali aj do mna – ryzova palenka, no neviem, ja tvrde nemam rada, tak neviem, ci je to dobre; kazdopadne mam dve flase na byte, ktore mi potom nanutili ludia, pridte ochutnat) a rozjareni zacali spievat, uz som sa tomu ani ja nevyhla. Riaditel chcel, nech nieco zakvilim. To uz som bohuzial nemohla odmietnut (navyse ked mi dali na vyber – bud spev alebo dalsi tanec). V Cine zjavne nie su prilis zli spevaci alebo tie piesne su lahsie, kazdopadne som jednoznacne vyhrala Hviezdnu rotu s Ludia nie s uzli (je to lahke a spevave). Na uvod som radsej povedala, ze sa ospravedlnujem popredu. Ale aj tak mi za odmenu dali sampom. Cool. Teraz mam tolko Head’n’Shoulders, ze by som mohla zabijat mimozemske organizmi (kto poznate film Evolution, viete, o com hovorim). Na veceri totiz bola tombola a ako mi vysvetlili „stastlivci, co vyhraju, dostanu velku bandasku kuchynskeho oleja“. Nieco mi na tej vete nesedelo, ale zase – Cina. A potom sme vsetci dostali este balenie samponu ako pozornost pre ucitelov (je tu 80 ucitelov na 1000 ziakov, ale na veceri neboli vsetci). A este jeden kolega na mna zahucal, nech zatancujem zase a dal pri tom podivne pohyby. Fakt neviem, odkial sa to ostatni dozvedeli, co som tancovala. Pevne dufam, ze len z gossipov a nepozerali to v TV. Hanbim sa, hanbim. Tolko moj prvy (a zjavne aj posledny) Den ucitelov.

Cinska nemocnica a la pasova vyroba

Vo stvrtok som bola v nemocnici. To bol zazitok. Teda, povodne sme sli do nemocnice v utorok. Potrebujem totiz Health Certificate (nastastie chcu len doklad o fyzickom zdravi, nie psychickom, to by som mohla mat vazny problem :P ). Takze, povodne som myslela, ze pojdeme do nemocnice, co je hned vedla skoly (17-poschodova budova, prave som to spocitala). Ale to nie. Vraj to je ina nemocnica, musime ist niekam inam. Ta druha nemocnica (stale sme v Haimene) – tam mal jeden zastupca riaditela nejakeho znameho, preto sme tam isli. Tam pre zmenu davaju len ockovania a aj „ked ta pokuse pes tak tam ides“ (ako mi bolo vysvetlene). Ani tam mi nemohli dat doklad. Tak sme sli do tretej nemocnice (ta bola velka asi ako Kramare). Neviem, co robia tam, videla som asi len 50 uradnikov  a 10 policajtov (to sme boli len na 2 poschodiach), v podstate nikto nic nerobil, nech zije prezamestnanost. Myslim, ze ich ulohou bolo zapisovat a zaevidovat ludi, co prisli na vysetrenie.  A policajti to pociatkovali. Anyway, policajti povedali, ze kedze tu oficialne som ako turista zatial, tak potvrdenie, ktore potrebujem, mi mozu dat len Nantongu. Takze v utorok sme to uz vzdali, mala som totiz mat coskoro hodinu a zabili sme uz pol dna.

Takze pokus dva vo stvrtok, to uz radsej vopred zavolali a zistili info. Potrebovala som pas a dve fotky. Sli sme do vacsieho mesta co je kusok odtialto (btw: necelych 8 milionov ludi, take stredne mesto tu) do specialnej nemocnice. To boli v podstate dve male budovy pri sebe. V jednej robili len rozne odbery, je to nemocnica urcena na vydavanie zdravotnych potvrdeni. V druhej dvojposchodovej budove nie je nic okrem dvoch stolov vo vstupnej hale. Za jednym stolom sedeli 3 ludia a luskali arasidy (hned som si spomenula na „Hej hou, hej hou, nac chodit do valky...“) a za druhym vydavala pani potvrdenie o zaplateni za prehliadku. Pricom samotny doklad o zaplateni sme dostali v druhej budove, tu tych formularov je vzdy kopa.

Prehliadka. Po vypisani formulara a nalepeni dvoch fotografii pod seba (naco su komu dve rovnake fotky na tom istom papieri netusim) mi dali papier, kde bolo napisanych 8 miestnosti, ktore musim kvoli vysetreniam obehat. Prepracovavame sa k pasovej vyrobe: Prva meistnost – odber krvi. Sestricky a zdravotak schovani za sklenenou stenou. Sadnut, strcit ruku cez dieru v skle, zatat pest, vrazit ihlu, odobrat krv, pridrzat vatu, odist. Dalsi.

Druha miestnost – rontgen. Vojst – pritlacit hrudnik na rontgen – cvak – odist. Dalsi.

Tretia – odber moci. Kazdy si vziat nadobku – popisovat nemusim – nechat nadobku s papierom, kto si – odist- Dalsi.

Stvrta miestnost – kontrola zraku a krku; Piata – tlak (120 na 80 a to bez mojej kavy, som na seba hrda); Siesta – kontrola uzlin a chrbta (poriadne pobuchat po chrbtici, chuda moj chrbat) a odvazit – bez komentara; Siedma – toto popisem. Bol to kardiogram, co som najskor nevedela. Len mi doktorka kazala si lahnut, na nohu a na ruku mi dala take klieste a okolo srdca elektrody, pripadala som si ako na nejakom muciacom zariadeni (bohuzial som si nemohla spravit fotku, bolo to zakazane). Este som kardiogram nezazila, podivne. Osma miestnost bola ultrazvuk. Ked som uz videla toto, tak som uz fakt povedala, ci to myslia vazne – prehlasila som, ze tehotna nie som, ale nepomohlo. Odkedy mam ladviny v poriadku, tak som nebola na ultrazvuku, zasa som sa rehotala (som stekliva), hanba.

Miestnosti sa obehavali stylom – tu je teraz vela ludi, podme sem, teraz rychlo tu, potom tam atd. Skonstatovala som, ci ma mienia aj otvorit v ramci vysetreni – trochu mi zamrzol usmev na tvari, ked meistnost, kde kontrolovali uzliny, bola nazvana „Chirurgicka miestnost“. Uz by som fakt verila tomu, ze ma aj budu operovat. Na tomto mieste chcem verejne podakovat Poliklinike cudzokrajných chorôb v Bratislave, ze napichali do mna, co mohli. Nemocnica, ne-nemocnica, bola som vdacna za ockovanie proti Hepa-A. Cina je Cina.

Inak, aspon som si pri prebehavani medzi nemocnicami trochu pokecala asi s Nemkou a Rusom. Podla prizvuku a vzhladu tipujem. Aj oni boli na prehliadke, mali svoj doprovod ako ja. Tak sme sa na seba divali s porozumenim.

Mimochodom, predpokladam, ze to, co nazyvaju Cinania „nemocnicami“, su vlastne samostatne kliniky a polikliniky. Aj tak si ale neviem predstavit, ked maju tak daleko od seba vsetko mozne, co by robili, keby si niekto napriklad zlomil nohu keby utekal od besneho psa. To by ho najskor vzali na jednu stranu mesta, aby ho zapisali do nemocnice, potom s nim sli do druhej budovy mu dat injekciu proti besnote, potom na druhu stranu mesta ho zapisat do druhej nemocnice a dat mu sadru a potom zase inam ho zase zapisat, aby dostal potvrdenie o praceneschopnosti pre zamestnavatela? Vzhladom na moju vrodenu nesikovnost (ako vravi sestra – len ja dokazem zakopnut na rovnej dlazke) si radsej budem davat dobry pozor. Aj obycajna modrina tu ma za nasledok zlozity byrokraticky proces.

Uvod

Na uvod, v Cine som uz nejaky ten piatok (konkretne dva) a mozem povedat jedno – je tu celkom slusny bodrel. Hlavne, co sa tyka byrokracie a dopravy. Aj ked je to celkovo strasny bodrel, zatial som nevidela jedinu havariu  - myslim to doslova i prenesene.

Prvy tyzden a pol som bola v Pekingu, mali sme tam trening o tom, ako ucit anglictinu v Cine, lektor bol American, co je tu uz 8 rokov, tak nam vysvetloval, ako to vlastne chodi, ako obist ktore nariadenia a co ocakavat od Byrokracie s velkym B. Na kurze nas bolo 7 (ja sama som bola dievca), obcas sme z toho nadavali, ale vacsinou sme chytali hystericky smiech – co ine nam uz zostava. Ono, clovek tu pochopi tunajsiu mentalitu dost rychlo a neostava mu nic ine len sa prisposobit a drzat si palce, ze vsetko nejako dopadne. To je moj sucasny pristup, kedze do 22.9. si musim zabezpecit nove viza. Prave sa snazim dokopat asi tak desiatu osobu v poradi, nech mi presne napise, co mam pre to urobit.

Problem je, ze do Ciny som prisla ucit anglictinu, cize v podstate som zamestnancom skoly (junior skola v Haimene – nedaleko Shanghaja), ale prisla som na pozvanie agentury cnftc ci tak nejako, ktora spostredkuje zahranicnych ucitelov a to je TNko AIESEC. Ak v tom mate zmatok, tak ani spolovice nie taky ako ja a hlavne ako vsetci zucastneni Cinania.

Inak, ak sa vam zda, ze pisem drobatko nekoherentne, tak sa s vami podelim o jeden nechutny, ale pravdivy detail – mam tu trochu problemy so zaludkom, hlavne dnes, ked mi kupili v jednom cinskom fastfoode „kavu“ (snazili sa mi urobit radost, lebo som vysveltovala, ako zboznujem kavu, ale tu takmer ziadnu nenajdete), tak som si radsej uhla z domacej, co som doniesla. Mozno trochu viac :)

Anyway, vsimnite si dovtipne pouzitie uvodzoviek, chcem zdoraznit, ze najst normalnu chutnu kavu v tejto krajine je dost tazke a hlavne velmi drahe. Dobra kava sa da zohnat len v drahych hoteloch alebo v Starbuckse (ktory navyse nie je v meste, kde som ja) a aj ta stoji tak 4 eura, co je na tuto krajinu neskutocna palka (mozno ako keby ste u nas dali za kavu 10 eur). A tiez uz treti den zhanam maslo. Vlastne ho ani tak nepotrebujem, lebo tu nenajdem nas klasicky chlieb, uz zhanam len zo zvedavosti. Prvy vecer v Haimene ma totiz vzali do supermarketu, nech si nieco kupim, tak ako pravy slovak som chcela chleba, maslo, mlieko. Chleba nemali, tak som vzala nejake sladke rozky, namiesto mlieka som omylom kupila litrovy jogurt a maslo sa tu neda kupit (mozno v Shanghaji, ked tam pojdem). Ponukli sa, ze mi ho zozenu na nete :)  Oni ani preco nemaju pouzivat maslo, pecivo je pomerne olejnate a ani to moc nejedia.

Nachvilu spat k Pekingu – na kurze sme boli dvaja Briti, American, Australcan, Poliak (ten studoval anglictinu ako ucitelstvo, tak porzpraval ako Brit) a ja. Lektor tiez American. Som si pripadal trochu blbo, s mojim prizvukom, mali sme napriklad cvicenie, kde sme mali vytvorit vetu, ktora znie inak precitana s britskym a inak s americkym prizvukom. Chcela som to dat chalanom precitat, ale ma donutili to urobit samu. Takze som zacala s „britskym akcentom“, naco sa ma lektor snazil povzbudit „vyborne, to bol americky prizvuk“. Evidentne jeho snaha o povzbudenie bola marna. Britsky som potom uz fakt len cucala z prsta. Aspon tu som za hviezdu, ani anglicky ucitelia nevedia moc hovorit po anglicky, co som v mailoch patricne zdoraznila chalanom z kurzu! :)

Uz v Pekingu si nas obcas dost obzerali, hlavne ked som isla len ja – vysoka cervenovlaska (normalna Cinanka = 160 cm) a Brit cernoch. Ale tu v Haimene som za hviezdu, lebo vela ludi tu zjavne Europana este nevidela (vraj je tu na inych skolach par zahranicnych ucitelov anglictiny, mozno len chlapi, neviem). Ked uz som dnes videla autobus, nejaky zajazd, z ktoreho ma zbadal jeden chalan a o sekundu uz na mna cumelo 20 hlav, tak som sa len zacala smiat, tvarila som sa ako filmova hviezda a mavala som naokolo. Ono to clovek musi brat s lahkostou. Na druhej strane sa dnes na mna povesil jeden zobrak, myslel si, ze som asi bohata, ked som zo zapadu. Dve holky, co boli so mnou ako doprovod, chceli, nech bezime, ale kedze som prave mala v rukach slovnik, ktory som si cestou kupila a kedze ma stvalo, ze ma stale chytal za ruku, tak som mu razne vysvetlila, ze dostane slovnikom po hlave, ak sa neodstrani. Pochopil. Ked som sa ubranila predavacom eiffeloviek v Parizi (to je vrchol otrvanosti), tak nejaky o hlavu mensi cinan ma trapit nebude ;)

Ozaj, dnes som bola zistovat, ci v kadernictve najdem oranzovu farbu na vlasy. O mesiac budem potrebovat ostrihat, nafarbit, ale v obchode maju len cierne a hnede farby. Cinanky, co boli so mnou sa pytali na to. Hned sa vyrojilo asi tak 7 kadernikov, co si obzerali moje vlasy a nasli sme nejaku farbu. Podla vyrazu ich tvari a zaujmu o moju hlavu to bude dost zabava, ked tam pojdem. Uz sa tesim. Ono to asi tak neznie, ked to pisem, ono to treba zazit.

Este vycuc z mailu pre rodicov:

Ked uz som pri tom neidentifikovatelnom - dnes som bola na obede a veceri s riaditelom skoly plus dalsimi ludmi. Mali sme vsetko mozne (ako to uz v Cine je, kazdy nieco objedna a potom sa delia), tu mam dojem, ze riaditel objednal uplne vsetko a potom som to musela jest. Nieco z toho bolo dobre, nieco dost podivne (vyhybam sa slovu hnusne), ale na vsetko som povedala, ze je to genialne, samozrejme. Inak to vacsinou boli plody mora, tak som jedla aj nieco, co sa na mna divalo (za predpokladu, ze by to nebolo mrtve). A pri veceri som sa zoznamila asi tak s polovicou cinskej armady. Tieto 4 dni je v skole niekolko vojakov, decka maju nejaky "vojensky trening" a pocas vecere do miestnosti (mali sme uzavrety salonik - ktory sa ukazal byt menej uzavvrety, ako by clovek cakal) kazdu chvilu vtrhlo niekolko vojakov a chcelo si so mnou alebo s riaditelom pripit.

Ozaj, uz som hovorila, co vlastne robim? Ucim hovorenu anglictinu, to len tak mimochodom. Povodne som mala ist do Datongu v Shangxi, par dni pred odchodom to zmenili na Haimen v Jiangsu - ina strana Ciny, btw).

Zaverom musim povedat, ze samotna staz je super, ludia su fakn mili, vsetko sami zatial paci, len ono to potom nie je az take zaujimave pisanie. A bez tych sokov ako su byrokracia, doprava, laissez-fair pristup a spol. by to nebola prava staz. Toto su tie veci, ktore to tu robia zaujimave, pikantne.