Mliecny caj s kavou a ako ostat zaseknuta v roznych castiach Ciny

Tak a zase som si spravila vylet do Hong Kongu. Eric sa mi uz smial, ze som „rather frequent traveller“. Ale aspon sa mi podarilo vynahradit, ze som pocas svojej minulej navstevy nemala kedy stretnut dvoch dalsich ludi. Ale poporiadku. Takze ako som povedala skole, tentoraz som chcela vediet o caste dva dni dopredu, co aj technicky dodrzali, ale prakticky to kvoli dalsich veciam bolo aj tak na dve veci. Takze som si opat pripadala, ze namiesto pracovnej cesty alebo vyletu sa jedna skor o utek. Tak je to akosi vzdy. Ked som pisala Nathanielovi (britsky kamarat v ShanXi provincii), ci by mi zasa mohl zachranit kozu a rezervovat hostel (v noc pred odjazdom), tak uz som si pripadala fakt blbo. Chcela som vediet o caste dopredu, aby som mohla so skolou rezervovat nejake ubytovanie, kedze stale nemam na cinskom ucte ani *pip* (no, doplnte si nejaky exkrement) a oni mi napisali noc pred cestou, ze to nemozu uribit (podla mojho nazoru, len slecna nevedela ako). Keby dali vediet skor, tak sa zariadim aj inak. Takze ked mi druhy den Nathaniel volal, aby si overil nejake udaje, tak namiesto „ahoj“ zahlasil len „Co ti to zase urobili?!“ Uz ma to len pobavilo.

Kazdopadne som sla zase vlakom (tentoraz len 4 ludia v kupe, nie 66 ako minule, jupi). Sice najskor hodinu meskal, ale vydrzala som. Ale pobavila som par spolucakajucim, ked mi pomaly doslo, co asi po cinsky ohlasovali (a nejako sa mi podarilo si to overit u nich) a zanadavala po cinsky. Aspon som potom dostala slnecnicove semiacka (oblubeny snack – aspon som nemusela zo slusnosti ozuzlavat nejake kuracie pacicky) a neskor vo vlaku aj jablcko. A bolo v kupe take srandovne decko. Zjavne som mu pripadala strasne vtipna, lebo ked som sedela na chodbe, tak za mnou vzdy vybehol, kukol na mna, zacal sa smiat a vbehol zase dnu za maminou. To sa opakovalo kazdych 10-15 sekund a bavilo ho to zhruba tak 2 hodiny. Ale bol mily krpec, tak som na neho stale robila ksichty a tak.

Inak, minule som pisala o miestnej efektivite ludi – teraz sa mi to potvrdilo. Tyzden a pol dozadu, co som tam bola, mali vsade Halloween. Teraz som prisla a vsade boli Vianoce. Ti tie sviatky (a vyzdobu) striedaju s neuveritelnou rychlostou.

V HK som bola v hosteli, co minule, co asi trochu sokovalo majitela, bo ked som prisla, tak len oznamil – „Vas pozname.“ Aspon ma zadarmo pustili na net a som mohla hodit novy status na facebook po mesiaci a pol J  Pre vsetkych tych, co uz iny sposob komunikacie ani nepoznaju. Na Commissioner’s Office som si odstala frontu a sla podat ziadost o pracovne viza (zase!) a uprimne, dost ma sokovalo, ked slecna prijala moju ziadost bez akychkolvek namietok. Az som sa zabudla pohnut od okienka. A aj farbu vlasov mi pochvalila! A druhy den, ked som si bola po viza, tak ma zase straznik pozdravil, nemozem si byt ista, ale tusim si ma uz aj zapamatal. Maju sice stovky ludi kazdy tyzden, ale stavim sa, ze niekto tam nechodi tak casto ako ja. Mozno by mi aj preslo tvrdenie, ze tam pracujem, neskusala som.

Kazdopadne som este stihla pocas tejto navstevy gastronomicke speciality, ako ste asi vytusili z nazvu. Vecer som sa stretla s jednym byvalym AIESECarom, zavolal ma na ich univerzitu na veceru,a by som ochutnala hongkongske jedlo (vynechala som, ze to som skusala hned druhy den svojho prveho pobytu). Ale musim povedat, ze bolo fantasticke. Az na to, ze ked som videla na jedalnom listku „hedgehog“, tak som uz vazne predychavala. Hodgehog – po slovensky jezko. Ale kedze Adrian skonstatoval, ze je to morsky zivocich (nasho jezka nepoznal, ked som mus pominala, ze na zahrade sme mali kedysi rodinu jezkov, tak vyvaloval oci – asi on myslel zase na tie morske potvory), tak mi doplo, ze to nezname slovo za „hedgehog“ asi bude cast mena. Vyzeralo to byt latinsky, tak zrejme. A mala som „nai ca“, mliecny caj. Je to oblubene hlavne v Hong Kongu, ale som nevedela o tom predtym. Velmi mi to chutilo, je to ine ako caj s mliekom (ten britsky klasicky) a ine ako masala. Hlavne caj robia zo zmesy cajov, ktorej zaklad tvori ZELENY caj, nie cierny. A propos, uz som spominala, ze oni volaju cierny caj cerveny? Bohvie ci kvoli vyslednej farbe caju alebo z politickeho presvedcenia. Aj v Mainland of China je oblubeny mliecny caj, ale ako instantny napoj. A to chuti uplne inak.

Na ranajky som sa stretla s Cathy. Ta bola mila, typicka AIESECarka – prisla pripravena, nasla si na nete zaujimave miesta aj s adresami, kam je dobre zajst na ranajky a mala to v diari, celkom ma to pobavilo. Tak sme nasli jendo miesto, vyzeralo to sice ako zapadnute... ani neviem co, ale rozhodne zapadnute. A malilinke, tak 6 stolikov. A take stare, osarpane. Ale vraj je to strasne zname, byva to casto v miestnych casopisoch, lebo to ma dlhu historiu (tomu som verila, tie roky boli vidiet na mieste) a maju vraj skvele rezance a toasty. Tak to uz ano. Tak na ranajky som mala rezance s volskym okom a rajcinovym pyre, k tomu toast s maslom (polku, druhu som exchangela s Cathy za toast s maslom a kondenzovanym mliekom – znie to divne, ale je to super). Po 2,5 mesiaci som mala chleba a maslo. Ani netusite, aka je to radost. Myslim tym, normalne ked som bola v zahranici, vzdy som natrafila na nieco ako miestnu variantu chleba, ale tu nic (teda maju nieco, co volaju „chlieb“, ale je to skor spolocne pomenovanie pre rozne druhy kvazi-peciva alebo snackov). A k tomu mliecny caj miesany s kavou (to je tiez specialita, miestny upgrate – piju to aj studene). To bolo trochu podivne, ale akonahle to ma kofein, tak je mi to jedno. A musim uznat, jedlo bolo fakt super. Len tak za hodinu a pol som sa mala stretnut na obed s dalsim kamaratom a to uz som potom fakt nezvladala, takmer som praskla. Ale mala som HK ochutnavku cele dva dni, co som tam bola (vlastne len den a pol som bola v HK, ked to tak vezmem).

Na obed mi bol sme mali rozne druhy knedlikov a tak. Netusim, ako to spravne pomenovat. Bolo to fajn, ale na dve (zo 7) druhov som zahlasila, ze chutia rovnako, co som asi urazila miestnu kuchynu. Ale boli to krevety zmiesane s neviem cim, len to inak vyzeralo. Rozhodne to chutilo rovnako. Kazdopadne kliniec vecere (vlastne obeda) prisiel neskor. Uz na ranajkach mi Cathy spominala, co jedia pocas Dragon-boat festivalu, nejako sme sa k tomu dostali. Su to kopky ryze zabalene v listoch a plnene zltkom a cimsi (podla chuti – na sladko alebo na slano) a ma to tvar trojuholnika. Ked som na obed rozbalila listy, v ktorych boa ryza plnene niecim so zltkom, tak moja samozrejme otazka bola: Toto je to, co jedavate pocas Dragon-boat festivalu, ze? Vraj nie, ze je to trochu podobne, ale ine. Tak som sa este raz pozrela a skonstatovala: „Ryza, listy, zltok – v com je to ine?“ Odpoved ma dostala: „Ma to iny tvar.“ Po tomto vyjadreni som samozrejme asi tak 10 minut lapala dych a nebola schopna vnimat uz nic ine. Prisaham, toto bola zatial najlepsia odpoved, aku som v Cine pocula. Eric potom este dodal, ze aj napln je trochu ina, ale po svojom prvom vyjadreni som sa aj tak uz len smiala. Ako som mu aj povedala, s Cinanmi je to zjavne jednoduche; staci uvarit jedno jedlo a uplacat ho vzdy do inych tvarov – tak mozu jest stale to iste cely rok.

Tejto odpovedi moze konkurovat snad uz len veta, co mi povedala dnes kolegyna. Nehovori prilis po anglicky (vlastne hovori lepsie ako niektore miestne anglictinarky, len pozabudala viacere slova od skoly). Zahlasila: „You are so... le guan.“ Na co som samozrejme netusila ani makke f, tak sme to museli najst v slovniku. Nevedela som totiz, preco ma z nicoho nic prirovnala k zvieratu, este takemu nezvycajnemu. Vysvetlo, ze „le guan“ v cinstine znamena nieco ako usmievavy, optimisticky. Tak som jej vygooglila, co „leguan“ znamena v anglictine, to zase pobavilo ju. Keby mi to povedal niekto iny, tak ma nenapadne hladat za tym len nahodnu zhodu slov, ale asi sa normalne urazim. Aspon viem -  a bdem si pamatat, toto sa zabudnut neda. (Aj ked mozno budem hovorit „chameleon“ alebo „varan“ – zviera ako zviera.)

Naspat do HK – teda vlastne uz k poslednym chvilam. Este som narychlo potrebovala kupit nejake topanky, v Mainland skratka nenajdem. A vsetci ma posielali bud na „cinske trhy“ (v tomto pripade doslova) alebo do extra drahych obchodakov. Zistenie – v HK nie je stredna cesta (aspon nie ohladom topanok) – bud velmi lacne, nekvalitne alebo znacky svetoveho mena (a svetovych cien). Co je strednou cestou pre nich su obchody ako H&M, Zara a tak, kde moje cislo nemaju alebo par malych obchodikov, kde ked som vosla, tak som akurat mala traumu (pekne ale malicke). Ked som vosla do obchodu, tak som ani nepozerala topanky, len som sa rovno spytala porazeneckym hlasom: „Prosim vas, mate 42-ky?“ „Samozrejme, nech sa paci, ktory model?“ a mavla k jednemu stojanu. „Ale ja by som potrebovala damske topanky.“ Ani ich nenapadlo, ze 42-ky by mohli byt aj damske. Nakoniec jedine, co sa mi podarilo najst, boli nie prekvapujuco Converse. Vzhladom na unisex dizajn som nasla nieco, co bol zjavne myslene skor ako pansky model, ale v pohode mi to preslo. Tie krajsie (kvazi-damske) samozrejme v mojej velkosti nemali. Ale aspon nieco.

No a potom som uz sla do Shenzhen, mesta pri HK, z ktoreho som mala mat vecer vlak „domov“. Lenze hups, ked som si pytala listok, tak vysvitlo, ze maju uz len listky na statie. 14 hodin stat v noci vo vlaku? Ani omylom! Tak som si kupila listok na rano a rychlo kontaktovala tamojsiu LCP, aby mi poslala nejaky tip na lacny a slusny hotel blizko stanice (este stastie, ze som si jej cislo vypytala este pred mojou prvou navstevou HK a mala stale ulozene). A napisala skole, ze uz mali listky len na statie, tak ze pojdem rannym spojom. Odpoved: „A preco nejdes tym vecernym?“ No moje nervy, dohovorit sa s Cinanmi je niekedy tazsie ako raketove inzinierstvo. Tak som zopakovala, ze stat 14 hodin sa mi nechce. Naliehali, aby som isla tym vlakom, vraj by sa vnutri malo dat kupit lozko (co som pochybovala) a tiez sme rozviedli dalsiu konverzaciu, kedy som im musela cez SMS opakovat, co som im predtym 3-krat (!) vravela este vo Wuningu. Nedoraz ich. A potom mi dosiel absolutne kredit, samozrejme. Na oboch SIMkach, co som mala (teda jednu by som aj tak nemohla pouzit mimo provincie, niekedy nefunguje ani mimo samotnej dediny), aj ked som pri kupe specialne zdoraznovala, ze chcem, aby mi fungovala VSADE, aj mimo Mainland. No co – Cinania. Nastastie posledna SMS, co mi dosla, bola od LCP Shenzhen s nazvom a miestom hotela, ktory mi odporucala. Tak som si vzala taxik (uz bola aj tma, pol deviatej vecer) a ukazala taxikarovi, kam chcem ist – nerozumel. Samozrejme. Ale nakoniec zavolal nejakej svojej znamej, ktora mu to prelozila (teda asi nie dobre, asi len „hotel“ pochytila, lebo myslim, ze ma hodil do ineho hotela, ale bol lacny a blizko stanice a pekny, tak som neprotestovala). Tak som teda napisala rychly mail do skoly z hoteloveho pocitaca (mala som dve adresy na ludi od nas – ako som zitila neskor, ani jedna nedostala mail, urcite to bola QQ adresa, co mi dali – nemaju gtalk, skype a tak, maju QQ v Cine – ja to razantne odmietam) a sla spat. Skusala som volat do skoly z hotela, ale neslo to a stale to so mnou komunikovalo len po cinsky.

Uz som sa pripravovala na to, ze druhy den uprostred noci asi budem hladat takmer bez penazi a uplne bez telefonu ci sposobu dorozumievania s miestnymi nejaky sposob, ako sa dostat do Wuningu.

Druhy den rano som sla na vlak, cestovala cely den – od 9:00 do 22:30. Jupi. A samozrejme zacali chodit SMSky zo skoly – kde som a nech sa im ozvem hned ako sa bude dat. Asi tak kde by som bola, ked som im vravela, ze mam listok na dany vlak? Juuj! Ale spolucestujuci videl, ako nadavam telefonu a pochopil, ked som na neho hodila zufaly pohlad, ze si potrebujem zavolat. Tak som povedala, ako som na tom. Vraj ked dojdem tak neskoro, ze si mam najst hotel a druhy den rano sa stretnut s tou slecnou od nas, aby sme sli na policiu podat ziadost o povolenie na pobyt. (A to sa mi vsetci cudovali, ze si do HK beriem cestovnu tasku, vraj naco, ked idem len na dva dni – ako keby som nepoznala ich a svoje stastie v Cine. Este, ze som sa zbalila na viac dni.) Tak som bludila v noci po JiuJiang bez telefonu, znalosti hotelov a s velmi malo zvysnymi peniazmi. Nakoniec ma nastastie intuicia dokopala do hotela, ktory bol za dobru cenu, tak mi to aj vyslo. Zase som napisala vytoceny email kamaratovi a utrasenu verziu domov a sla spat. 3 dni, 3 provincie, 3 hoteli. To je moc uz aj na kona. Ale zvladla som to, podali sme ziadost a po obede (povinny cirkus – obed s riaditelom skoly, ktory fakt naplanovali na ten najnemoznejsi den – a o ktorom som samozrejme nevedela) som sa dopracovala do Wuningu.

Sestra mi uz aj napisala, ze nech sa vratim, ze co to so mnou robia (kasel sa mi samozrejme zase zhorsil). A to dokonca aj pred 17.decembrom. Vysvetlenie – sestra kazdy rok posledne tusim 3 roky ubytovava u nas damsku cast ich firmy, lebo maju v Trencine vianocnu party. Takze dom je vzdy plny a mam zakaz vtedy prist domov. Minule roky som preto sla na X-mas party do BA ci si predlzila pobyt v BB a podobne. Tento rok ma rovno vyhnala do Azie.

Hong Kong a dalsich 30 hodin vo vlaku

Minuly tyzden som bola opat v HK. Cesta prebiehala systemom – v pondelok o desiatej vecer som opravovala testy a kolegyna mi prisla povedat, ze druhy den rano idem do JiuJiang na policiu po „nejaky papier“. A ze ak mi ho nedaju, tak hned aj pojdem do HK. Takze by som si pre istotu so sebou mala vziat jeden sveter navyse. Na co som len vyvalila oci, ze to asi bude chciet zbalit aj nieco viac ako len jeden sveter. Tak som este doopravovala testy, rychlo sa zbalila a nachystala a vstavala o tristvrte na pat, aby sme sli do JiuJiang. Samozrejme mi papier nedali, tak mi hned na poobedie kupili vlakovy listok do Shenzhen (to je mesto v Mainland of China, hned za hranicami s HK). Riaditelova manzelka mi dala nejake papiere, ze s tym mam poziadat o pracovne viza. Este som musela cez niekolko osob vybavovat (kedze ona po anglicky takmer vobec nehovori, tak sme stale niekomu volali), aby mi skola dala peniaze na celu cestu. Ich otazka bola „a kolko mas ty svojich peniazi?“ Mala som asi 1200 RMB, tak tvrdili, ze to mi bude urcite stacit, ved len na dva dni idem a tak. Radsej som im nepovedala, ze HK nie je Wuning, mala cinska dedinka a kedze oni nikdy v zivote neboli mimo svojej provincie asi nepochopia, ze HK je ako jedno z najdrahsich miest sveta trochu o niecom inom. Tak som len povedala, ze chcem byt pripravena, keby sa vyskytli problemy. Vyskytli.

Anyway, este pred odchodom som rychlo pisala kamaratovi, ci mi odporuci nejaky hostel, kedze som sa na net nedostala a nevedela som, kde by som mohla spat a ten mi nastastie rychlo bookol jeden hostel. Inak by som bola bezdomovec, teraz su v Cine blizko HK Asian Games a niektore casti su v HK, takze je Hong Kong este preplnenejsi ako zvycajne. Po prichode som sa prebrodila cez vsetky mozne kontroly az do HK, nasla svoj hostel (ma 4 bloky, kazdy blok tak 15 poschodi a na kazdom poschodi niekolko guesthouses, takze dooost velky), prebila sa cez vsetkych Indov (a citila sa ako v Londyne – jazdi sa nalavo, vsade Starbucks a Indov viac ako domacich) a sla na recepciu. Ind na recepcii ma ale nemal v zazname, ze som zaregistrovana. To bola komunikacia, snazila som sa mu vysvetlit, ako som si rezervovala izbu, on stale „ja rozumiem, ja rozumiem“ – zjavne nerozumel. Nakoniec mi povedal, ze sa mam vratit o hodinu a pol, ze to tam bude sef a on mozno bude vediet. Takze po vyse dni bez sprchy (v utorok vybavovanie od rana na policii, potom cesta vlakom 14 hodin, dalsie 2 hodiny do hostela) som sa aspon vybrala zhanat Starbucks. Naozaj to chcelo kavu. Chvilu som hladala a videla Europana s poharom, takze samozrejme – „prepacte, ale mohli by ste mi povedat, kde sa nachadza Starbucks?“ No, ako typicky turista som obcas.

Ked som sa vratila do hostela, sef uz o mne vedel (nastastie), ale povedal, ze izba bude az o dalsiu hodinu a pol. Takze som svoju sprchu vzdala a sla rovno na urad podat ziadost o viza. Dosla som k pultiku a podala vsetky papiere, co mi dali a pani sa ma pytala „kde mate working visa a visa notice?“ moja odpoved – „kde mam co?“ Vysvitlo, ze skola bola taka sikovna, ze ma rychlo posadila na vlak, ale ani sa neobtazovala skontrolovat, ake vlastne dokumenty presne potrebujem. Takze o pracovne viza som nepoziadala, vratila sa do hostelu, dala si sprchu a napisala skole SMS, co sa stalo. Ich odpoved – „to je zle“. Hmmm, to to ani zdaleka nevystihovalo. Vecer mi este z Pekingu pisali, ze mam poziadat o turisticke viza zase, aby som sa mohla vratit do Ciny a poziadat o chybyjuce dokumenty. Tak druhy den rano som sla na recepciu sa spytat, ci mozem ostat este jednu nocm vraj sa mam spytat o 11tej sefa (do 11:30 som sa mala odubytovat). Tak som sla na urad opytat sa, co presne potrebujem na turisticke viza, cakala vyse hodinu, kym sa im zachcelo otvorit okienko s informaciami, poziadala rychlo o viza a bezala naspat do hostela. Vsetko obsadene, ale slubil mi, ze sa mozem odubytovat az o 12tej a poradil, v ktorom bloku by este mohli mat volnu izbu. Tak som v jednom bloku behala po schodoch po vsetkych poschodiach a pytala sa, ci maju jednu volnu izbu – nemali. Az v poslednom moznom mali poslednu izbu (poslednu izbu v HK pod 200 eur na noc tipujem, podla toho, co som pocula druhy den na urade od dalsich, co dosli do HK bez zajednania izby).

Druhy den som este sla pre viza a potom uz zase do Shenzhen, kupila si listok na vlak naspat a nadavala na Cinu (cestovat 30 hodin  kvoli nicomu nie je taka zabava). A pocas cakania som sa rozhodla najst McDonald. Hladam, hladam, nevidim, az pocujem niekoho hovorit po anglicky s prizvukom do telefonu. Podla tonu hlasu mi bolo jasne – chalan v mojom veku, urcite v Cine tiez nejako z podobneho dovodu ako ja a v podobnej situacii. Znel totiz presne ako ked sa snazite hovorit kludne, aj ked mate potrebu cloveku na druhej strane vynadat do nezodpovedneho neschopneho... A stale vravel nieco ako „chapem, ale v skutocnosti sa stalo toto...“ Urcite bol presne v rovnakej situacii, chapala som ten vyraz velmi dobre. A hlavne drzal v ruke McDonald pohar. Tak som ho nenapadne stopovala, kym polozi telefon a potom odchytila – „prepac, mozem mat jednu hlupu zapadniarsku otazku? Kde si nasiel McDonald?“ Odpoved – „to vobec nie je hlupa otazka, uplne to chapem“. Takto si my zapadniari tu v Cine zijeme a pomahame J

Este jedna perla z HK zivota. Na rozdiel od Mainland Cinanov (aspon podla HK obyvatelov) su ludia v HK velmi efektivni. Vrchol praktickeho vyuzivania casu su zeny, co sa davaju make-up v metre. Cesta metrom moze byt dlha, niekedy az hodinu, hodinu a pol, tak preco nie. Aj u nas vidiet, ako si neikto nanesie ruz alebo lesk pocas cesty autobusom. Ale ked si predstavite preplnene metro, stojacu zenu opierajucu sa o stenu vagonu ako vytahuje podkladovy make-up, nanasa ho, potom tiene, potom ceruzku na oci (doteraz sa cudujem, ako si ich dokazala nevypichnut pritom, ako to v metre obcas hadze), licka, ruz... Ale ked vytiahla umele riasy a lep na ne, to uz ma dostalo. Prosim pekne, v prepchanom metre si dokazala lepit umele riasy, potom est edat na ne maskaru. No klobuk dole – ja rano mam problemy trafit do dveri a nie nie toto. Takze ako vravim – efektivne usetreny cas.

Kulturne specialitky pre otrlych

Neviem, ci som uz spominala, ako tu ludia jazdia na motorkach a mopedoch. Ak sa niekedy opakujem, ospravedlnujem sa, kvoli blokovanemu internetu nemozem otvorit blogspot, iba stranku, kde uploadujem nove prispevky. Kazdopadne, toto bol uz sok v Pekingu, tam sme s Georgom a Nathanielom (ti dvaja Briti z kurzu) tipovali, co moze byt asi maximalny povoleny pocet osob na jeden motocykel. Dopracovali sme sa k poctu – 5 ludi. Nie je totiz vynimka vidiet na jednom stroji celu cinsku rodinku. To, ze otecko soferuje, vzadu je mamicka a medzi nimi natlacene dieta (to byva stlacene ako v komixoch, tvar chudatko pokrcene a vyzera, ze nedycha), je vcelku bezne. Nasa oblubena zostava ale bola – otaceko sofer, mamicka sedi za nim, chrbtom k nej stara mama, ktora sa nedrzi, ale drzi v rukach male dieta. Pokial by narazili, neverim, ze by jej to babo nevypadlo, strasne nezodpovedne. Ale zase – tu je to normal.

Tiez sa bezne jazdi bez helmy (co je pri miestnych dopravnych zvykoch dost risk), zenske pravidelne v suknickach a opatkoch. A klasika, cez dve plne ciary do protismeru, preco nieeee. Alebo v protismere cez kruhovy objazd – ziadny problem a tak. A samozrejme, pokial idu znami na mopedoch, tak zasadne vedla seba a kecaju, aby sa nenudili (naco davat pozor na cestu a svetla). Prisaham, ze v Pekingu som si chcela vyskusat prejst cez krizovatku so zatvorenymi ocami, ono by v tom zaidny rozdiel nebol, aj tak sa ta snazia zrazit vsetci, aj ked maju cervenu. Ale nestihla som. Skoda.

Balene taniere. Tak toto som tusim este nepisala. Oblubene v restauraciach je dat sadu tanierov – t.j. miska na ryzu, porcelanova lyzicka, maly tanier a maly skleny pohar na stol zabalenu v igelite. Najskor som bola z toho dost mimo. Ked som sa im snazila vysvetlit, ze u nas nieco take nevidiet, tak sa cudovali – ze rpeco, takto apson vies, ze je to ciste. Naco mi uz prislo zbytocne vysvetlovat, ze taniere by v restauracii mali byt ciste aj bez toho, aby ich museli davat cistit do firmy a balit do igelitu, ze to ma byt SAMOZREJMOST. Ale zase – videla som viacere miestne restauracie, tak to chapem.

Co sa tyka niekolkych pre Europana podivnych zvykov v JiangXi, uvediem priklady:

Bola som chora – opat. Potrebovala som, aby mi niekto vysvetlil, kde je nejaka lekaren na okoli (vtedy som este nevedela a citila som sa pod psa a do toho ucila cele dni). Ale stale mi vraveli, ze pojdu so mnou. Lenze stale nemohli, lebo takmer kazdy den mali schodzu. Co tym chcem povedat? Nech sa deje, co sa deje, treba schodzovat (aj 3 schodze za sebou cez den – to bol zatial maximum). Ono asi razia heslo – ked uz nic nerobime, aspon schodzujme, nech vykazujeme cinnost.

Moje lieky – az ked som uz 5 den lezala v kancelarii na lavici a zjavne sa dusila (hrdlo bol problem), tak uz sa niekto podujal zbehnut mi kupit lieky (ako som zistila, jedna predajna je hned pri skole, len trosku skrytam, preto som ju nevidela). Ale hlavne mi vraveli stale – pi horucu vodu a jedz rezance. Takze poucenie – ci mas chripku a ci zlomenu nohu, podla Cinanov na vsetko zabera horuca voda a cinske rezance. A ked je uz naozaj zle, tak si daj prasok zo zen-senu. Som zvedava, ci to aplikuju aj na postrelenia. Ani by ma to neprekvapilo.

Inak lekarne – nemaju. Maju obchody, kde maju lieky ako v supermarkete vylozene, predavaju obycajne predavacky. Byt tu fetakom, tak mam raj. Prides a vezmes si, co chces. Nastasie som bola s kolegynou, aspon sa docitala, co je co. Moja povodna myslienka, ze vojdem dovnutra a poviem latinsky nazov zlozky, co chcem a oni budu rozumiet, sa rozplynula hned pri vchode. Predavacky teda rozhodne nie su diplomovane farmaceuticky.

Hovoriace kalkulacky su tiez zabavne – pouzivaju take tie velke kalkulacky s obrovskymi tlacitkami (to som si vsimla uz v Pekingu). Vlastne takmer vsetci maju len tie. A ked stlacas jednotlive klavesy, tak kalkulacka ti hovori, co stlacas. Tak to ma dorazilo. Na tom velkom displeji to musia jasne vidiet, ale nevadi. Neviem, mozno je to robene specialne pre predavacov, aby nepodvadzali, ked nahadzuju sumy. To by ma neprekvapilo. Ale je to dost otravne, ked kolegyne zratavaju body na asi 300 pisomkach. To uz ma clovek chut po par hodinach to vyhodit von oknom – tu kalkulacku alebo seba, co pojde lahsie.

No, este k tomu jedeniu. To, ze taniere sa pouzivaju nie na jedlo, ale na odpad (ako kosti, vsetko nestravitelne – toho je podla Cinanov malo), som tusim uz spominala. Ale neviem, ci som pisala, ze radi pouzivaju taniere aj ako popolnik. Ked si daju cigaretku po jedle, tak ignoruju niektori popolnik, co maju hned vedla, ale radsej odklepavaju do taniera, to fakt nemusim. Ale zase, do popolnika leju pivo/ine napoje, ked si chcu naliat nieco tvrde a maju este nieco v pohari. Tak to zase pekne prestriedaju, ze? A tiez pluju na zem – aj v drahej rastauracii. Keby aspon nevydavali zvuky, ale oni to musia oznamit nalezite. A potom si odpluju priamo na dlazku vedla stola. Keby v krcme, nepoviem,a le v drahej restauracii? A moje oblubene – skolska jedalen. Okrem plutia na zem pocas jedenia, co mi uz zase tak nevadi, aj soplia na zem. Teda len chlapi. Zasadne odmietaju vreckovky, tak si – no viete ako – priamo na zem v jedlani. A vzdy to vychytam, ked idem s mojim tanierom s jedlom okolo. No skratka, dobru chut.

Voda – zacala som si vazit vodu, celu nedelu a pondelok do noci sme ju nemali. No juchu. Clovek sa rano zobudi, ze sa ide osprchovat, umyt si hlavu – a nejde. Nieco sa vraj stalo s potrubim. To sa moze stat, v pohode. len ma sokoval miestny pristup. Ked som sa pytala v nedelu vecer, co sa stalo, tak mi len povedali, ze nevedia a ze sa to stava niekolko raz do roka. A ze nevedia, kedy to spustia – skratka pohoda, klidek, tabacek. V pondelok poobede to tu uz celkom slusne smrdelo, viete si predstavit, ked sa 800 ludi 2 dni nesprachuje a hlavne NESPLACHUJE. No hnus celkom, ja taka zatazena na cistotu na Slovensku a tuto si zvykam aj na toto. Ale ako vravim, ten laissez-faire pristup ma celkom vytacal, den predtym som dosla z Hong Kongu, unavena z cesty a druhy den som chcela mat pohodu, nie krizove podmienky. A tu zjavne takato vec nikoho netrapi. Ked ale druhy den o pol desiatej vecer zacala ist voda, tak som sa tesila ako male dieta.

Spievaju tu – ludia si tu stale pospevuju, hlavne jeden kolega bud stale hmka nejaku melodiu alebo sa bavi sam so sebou. Pride mi trochu divny, ale nechapali, preco sa na to pytam, ked som to spomenula kolegyni. No ale nic. Skratka, ludia si tu stale – a to myslim STALE, pospevuju (teda skor melodiu hmkaju). A karaoke je strasne oblubeny typ zabavy. Teda nie v mojej Sleepy Hollow, ale vo vacsich mestach. No pre mna nocna mora s mojim uzasnym spevom. Ci skor pre nich – oni by ma museli pocuvat, keby nieco.

Vitajte v Sleepy Hollow – Ospalej diere

Takze zase opat som sa dostala k pisaniu, aj ked posledne obdobie bolo trochu hekticke (prekvapujuce, ze?). Takze som sa po zmenach skoly dostala az do JiangXi, co je provincia stale vo vychodnej casti Ciny, zatial ale najchudobnejsia cast Ciny, co som videla (aj ked podla cinskych pomerov rozvinuta). Som v dedine s nazvom Wuning (tu maju mesta take zvlastne clenenia, ze som vlastne v city JiuJiang (od neho sme vyse 2 hodiny autom, ale stale sme akoze v nom), v town Wuning, ktore sa este cleni na dalsie dediny. Kazdopadne, kedze Wuning ma len 400.000 obyvatelov, tak je to vlastne dedina. Kratko po prichode som toto miesto nazvala Sleepy Hollow (cize Ospala diera). Skola je na takom malom kopci (je aj s intarkmi, takze byvam priamo v skole – o tom este bude rec), pod kopcom je len niekolko budov a ak chce clovek neico poriadne kupit alebo vybavit, ide autobusom asi 10 minut do samotneho mesta. Takze da sa povedat, ze sme tu dost odrezani. Este cakam, kdy sa okolo prezenie bezhlavy jazdec (ak poznate legenu o Sleepy Hollow). Pri sposobe, akym ludia v Cine soferuju, to mozno bude coskoro. Az na to, ze kona asi vymeni za moped.

Takze, najskor o mna mala kolegyna dost obavy, lebo ked som videla izbu, asi som sa tvarila dost zle. Ale zvyk je zvyk – hlavne bolo treba upratat. A tiez by pomohlo, keby som si hned v prvy den nevytopila kupelnu, ked som prala (nevsimla som si, ze hadica bola povytiahnuta) a nefungujuca klimatizacia (myska prekusala kable 2 metre nad zemou – sikulka), ktora tu funguje aj ako ohrievac sa k tomu pridala. To mam trochu problem – ide dost suchy vzduch, takze bud mam zimu alebo sa drhnem. Ale uz mam deku. A mam aj zvieratko – nejaku mys, musim ju najst, akosi sa nedari. Ale kedze mavam obhryzene jablcka a kekse, tak sa niekde schovavat bude. Okrem toho som tu videla viacero zvierat, co som predtym videla len na dokumentarnych kanaloch (hlavne hmyzu) – tesne predtym, nez som to rozmazla papucou. Fauna je fauna, ale do izby mi liezt nemusi (hlavne taka 10 centimetrova modlivka zelena v kupelni, to bolo: „jeeej, a ty si co?“ – smach papucou!

Sranda bola aj vysvetlovat kolegyniam, ze chcem kupit jogurt (nevedela som, kde by som nasla), ale uz mam jeden obchod v meste vyhliadnuty, tam ho kupujem kazdy tyzden. A tiez obycajne mlieko. Najskor mi kolegyna dala nieco do ruky, tak som to kupila. Ked som si potom sla robit kavu a ochutnala to, bolo to sladke. Vraj im obycajne mlieko nechuti! Ja byt ich mater, tak to tasam. Ako male deti. Ale uz som nasla aj „pure milk“, ako to volaju, som si kupila karton takych tych malych 250 ml mliecok, lebo litrove nemaju. Tiez bola zabava kupit deodorant, kedze to nepouzivaju. Ale nasla som obchod s make-upom, takze mam aj deodorant, aj odlicovac (za nehorazne ceny – opat, vela ludi to tu nepouziva).

Ale inak si zvykam, uz je to lepsie, aj ked oproti mojmu krasnemu bytiku a sikovnym ziakom v JiangSu sa to porovnat neda. Ale zase – chcela som miestnu kulturu, tak ju mam.